O farbičke v peračníku

Autor: Zuzana Herich | 26.3.2018 o 13:16 | Karma článku: 9,04 | Prečítané:  2947x

Bol podvečer, nepríjemne chladno, hustý dážď. Sedeli za veľkým jedálenským stolom a potichu si kreslili. “Podaj, mi prosím ťa, Hautfarbe.” Miško odovzdáva Filipovi farbičku, ktorou práve vymaľoval tváre.

 

Zaparkovala som, pozerám na hodinky. Ešte mám 11 minút čas. Nebudem sa na školskom dvore teraz ukazovať. Nechcem ich rušiť pri hre s kamarátmi. Je prestávka. Všetky deti cez prestávku vo vyučovaní musia na školský dvor. Bez ohľadu na počasie. 

Stojím za plotom. Fúka, ale svieti slnko.  Potichu ich sledujem. Objíma ma pocit, že je to iba nejaký film. Niečo, čo je tak veľmi odlišné od môjho detstva, že mi to pripadá v túto chvíľu neskutočné. 

Vidím veľa detí. Človek je takmer presvedčený, že to musí byť casting na nejaký nový projekt organizovaný United Colors of Benetton. Behajú, skáču na trampolíne, lezú po preliezkach, hrajú futbal, chichúňajú sa v hlúčikoch. Zo všetkého najviac počuť hlasný smiech. Najfarebnejšie deti, aké si dokážeme predstaviť. Blonďavé, čiernovlasé, plavé, ryšavé, s rovnými, kučeravými, krátkymi, či dlhými vlasmi. Svetlej pleti, tmavej i tej úplne najtmavšej. Deti s ázijskym pôvodom, černosi, aj klasické severské typy. S okuliarmi či bez. S frajerskými čiapkami, aj s čapicami s obrovským brmbolcom. Vidím na dvore integrované deti, ktorým sa venujú ich osobní asistenti. Vidím chlapčeka na vozíku. Všetci sa spolu hrajú, akoby nič. Akoby bolo normálne, že sú  všetky národnosti, náboženstvá a ich pôvody rovnocenné. Museli sa asi zblázniť. Toto je určite tá hotová Sodoma - Gomora. Či? 

Tento obraz mi nepripadá nijako zvláštny. Poznám ho z ich škôlky, detských ihrísk, obchodov, parkov, lesov i ulíc. Nikto nikoho nevyháňa, nikto netvrdí, že je pre túto krajinu lepší, ako ten druhý. Dôležité je, aký si a aký svet okolo seba tvoríš. Človečina. Tolerancia. Solidarita. Vzájomná úcta. S týmito princípmi vyrastajú ďalšie a ďalšie generácie a všetky menované zásady sú samozrejmosťou. Nie témou pre spory.

“Na jar 2015, teda ešte pred utečeneckou vlnou, sa iba 37 percent slovenskej verejnosti pozitívne vyjadrilo o imigrantoch z iných krajín Európskej únie, ale až 80 percent podporovalo právo občanov Slovenska pracovať v ktoromkoľvek inom štáte Únie. Takáto asymetria svedčí nielen o nedostatku kontextového myslenia, ale aj o absencii základných európskych hodnôt, napríklad solidarity.” (Sociologička Oľga Gyarfášová v rozhovore pre denník SME).

Aj medzi mojimi blízkymi zo Slovenska sa nájdu takí, ktorí žiadnych prisťahovalcov, ani akúkoľvek inakosť neakceptujú. Sú medzi nimi aj tí, ktorí majú v zahraničí aj svoje vlastné deti. Neskrývajú spokojnosť, že sa ich deťom v tom veľkom svete darí a žije sa im tam úplne fantasticky. Niekde v tom krivom princípe však máme evidentne chybu. Nie je to zvláštne?  Kvôli čomu vlastne si v tak výraznej miere nedovidíme na koniec nosa? Čo v nás vyvoláva ten klamlivý pocit nadradenosti? Skutočne si myslíme, že je to normálne? 

Hautfarbe je v Nemecku farba ľudskej pokožky. Na Slovensku by sme ju nazvali asi ružová, béžová, možno svetlohnedá. Hautfarben – So bunt ist Deutschland (Farby pokožky – Takto farebné je Nemecko), sú farbičky pre deti s celou škálou farieb pleti. Je ich 12. Od bielej, až po úplne tmavú, takmer čiernu. Aby deti nakreslili svojich kamarátov s takou farbou pleti, akú skutočne majú. Kúpou týchto farbičiek sa podporujú projekty integrácie a dobrovoľníctvo v tejto oblasti. 


Môj muž je lekár. Špecialista. Anesteziológ. Slovák ako repa. Pracuje vo veľkej klinike v hlavnom meste spolkovej krajiny Hessen. Polovica jeho kolegov nie sú pôvodom Nemci. Predstavte si, že si raz jeden pacient pred uspaním žiadal nemeckého lekára, lebo je podľa neho lepší a najmä, má ten správny “rodokmeň.” Pred operáciou bolo nutné rýchlo zohnať nejakého vhodného čistého nemeckého “Kumpla” . Nasledovala výmena pomocného personálu, predávanie si informácií o operáciách a anamnézach, stres, zmätok a strata času. Ale existuje aj jednoduchšia cesta. Pacient si pravidelne hradí súkromné privátne zdravotné pripoistenie a do kolónky, akého lekára si k operácii prajete, zaškrtne možnosť “iba čistokrvného Nemca”. 

Šialenstvo, však? Samozrejme, že je to výmysel. Fikcia. Hlúposť. Nič také sa nikdy nestalo. Lekár je lekár. Je úplne jedno, či  je z Berlína, Lisabonu alebo zo Spišskej Novej Vsi. Píše sa rok 2018. Kedy to už pochopíme aj my?

(Rozhovor: https://ekonomika.sme.sk/c/20782056/sociologicka-slovenska-spolocnost-je-xenofobna.html#ixzz5AqRY0Ral)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?