Si utečenec? Tak ti treba!

Autor: Zuzana Herich | 13.2.2018 o 13:10 | (upravené 13.2.2018 o 13:18) Karma článku: 11,25 | Prečítané:  5620x

Omar. Už iba to jeho meno mu dá v živote pár faciek. Nie všetci rodičia jeho nových kamarátov mu otvoria dvere s úsmevom. Kumpel, du hast Pech.

Rozhovor s učiteľkou sa blíži k záveru. Miško s učením žiadne problémy nemá, spokojnosť je na oboch stranách. 
“Poviem to oficiálne až na rodičovskom združení o týždeň, ale máme dva mesiace nového žiaka.” 
“Áno? To znie fajn. Už si zvykol?”
“Volá sa Omar. Žije v Nemecku druhý rok. Nemčinu zvládol výborne za prekvapivo krátky čas, adaptoval sa v triede bez problémov. Myslíme si, že sa tu medzi nami cíti dobre. Miško s ním celkom často spolupracuje, sú ešte s pár chlapcami skvelý tím. Nespomínal vám ho doma?”
“Nie, vôbec nie. Opýtam sa ho na to.”
“Viete, pre nás je prioritou, aby sa deti akceptovali a pomáhali si. Nikto, ani dospelí, nie je perfektný a keď sa vzájomne podporujú, funguje to. Omar je dieťa utečencov. O to viac nás situácia v triede teší.”

Popoludní som šla s chalanmi do knižnice. Zapojili sme sa do jednej dobrovoľníckej akcie na podporu školskej družiny. Stála som s Miškom pri pulte s občerstvením, keď ma poklepkal po ruke:
“Aha, tam je ten Omar. V modrej bunde. On je naozaj srandovný.”
“Vidím ho. Počkaj tu chvíľku, hneď sa vrátim.”

“Ahoj Omar. Ja som Zuzana.” Podáva mi ruku, šibalsky sa usmeje a hovorí.
“Vy ste Miškova mama. Už som vás videl.”
“Si tu s mamou alebo otcom?”
“S družinárkami. Rodičia tu nie sú.”
“Rozumiem. A dal by si si s nami nejaký koláč alebo džús?”
Pohľadom skĺzol k zemi a ticho povedal: 
“Nemám tu peniaze.”
“To vôbec nevadí. Poď, vyberieš si sám.”
“Ďakujem vám. Ste veľmi milá Miškova mama.”
Zasmiala som sa. 

Miško sa stratil medzi kamarátmi a Omar si sadol ku mne k stolíku.

“Odkiaľ si?”
“Zo Sýrie.”
“A čo rodičia?”
Pohľad mu skĺzol dole, oči sa mu zarosili. 
“Prišli sme len s otcom. Šli sme veľmi dlho. Mama už asi nikdy nepríde. Zostala v Sýrii aj s bratom. Je tu iba otec. On po nemecky nevie.”
“To ma veľmi mrzí, Omar.”
“Chýba mi. Mama.”
Chvíľka ticha. V hrdle sa mi vytvorila hrča, nadýchla som sa výrazne ťažšie.
“A čo v škole? Páči sa ti tam?”
Znova sa usmial, opäť sa myšlienkami vrátil. Rozprával o vyučovaní a učiteľkách, o tom, ako si musel zvyknúť sedieť “na zadku”, ako sa s chlapcami smejú, aké sú pauzy super a najlepšia je družina.

Nasledujúci deň som sa dozvedela, že aj “Evička v zelenom svetríku, Jurko v pruhovanom a Paľko v bielom” sú v našej skupine popoludňajšej starostlivosti deti utečencov. Netušila som to. Poznám tie deti už dva roky, rozprávala som sa s nimi niekoľkokrát a nikdy mi nenapadlo uvažovať v súvislostiach s ich rodinným zázemím.

Menované deti tu prišli v 6tich rokoch svojho veku. Sú tu bez mamy a bez zvyšku rodiny. Iba s otcom. Nikto ich do školy neodprevádza, nikto ich po škole vonku nečaká. Ich otcovia sú umiestnení v ubytovniach. Deti majú zabezpečenú celodennú starostlivosť od začiatku vyučovania, až do konca družiny o 17,00. Napriek tomu, sú samé ako prst. Priepasť medzi rodičom na ubytovni a dieťaťom, ktoré formuje miestne prostredie, sa postupne prehlbuje.

Večer som sa prevaľovala v posteli. Nemohla som zaspať. Miško má tiež toľko rokov ako on. Druhý môj syn je o triedu nižšie. Neviem si vôbec predstaviť, aké by to bolo. Prísť do úplne cudzej krajiny, kde nikoho nepoznám. Nerozumiem reči. Nemám tu svoju rodinu. Žiadnych kamarátov. Žiadnu detskú izbu. Žiadny písací stôl na učenie. Nikoho, kto by mi pomohol s úlohami, koho by som sa mohla opýtať na názor, porozprávať sa. Nemám tu milovanú mamu, ktorá by si so mnou večer čítala a potom by sme sa o príbehu rozprávali. Nepohladila by ma s bozkom na dobrú noc. Ráno ma neobjíme, neuvarí mi teplé kakao, neurobí mi desiatu do školy. Nemohla by som ju objať, keby mi bolo smutno. Nemôže sa so mnou tešiť, ak sa mi darí. Nie je tu. Moja rodina a moja mama je preč. Prečo ja? Prečo v tejto krajine? Prečo sama? A prečo takto?

Milióny otázok a detská ubolená duša zostáva bez odpovedí. Až kým raz nepochopí…

Rozmýšľala som nad tým, aké by to bolo, keby na ich mieste boli oni. Oblial ma studený pot. Moje vlastné deti…

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kamaráti aj odkazy cez médiá. Danko a Bugár

Ako sa vyvíjali vzťahy medzi SNS a Most-Híd.

Okupácia 1968

Aj Rusi boli okupovaní, už si to len priznať

Patrili k najväčším obetiam boľševickej diktatúry.


Už ste čítali?