Technika v rukách detí. Prekliatie alebo pokrok?

Autor: Zuzana Herich | 2.11.2017 o 12:04 | Karma článku: 7,57 | Prečítané:  1574x

Bol január. Tri stupne nad nulou, nepríjemný dážď, studený vietor. V triede bolo ticho a prázdno. Privítala ma úsmevom a pevným stiskom ruky. “Som rada, že ste prišli.”

Cestou domov mi hlava takmer explodovala. Ako je to vôbec možné? Veď konzolu mohli iba cez víkend. Napriek tomu sa ma opýtala, prečo ju hráva každý deň. O našom domácom víkendovom pravidle nič nevedela. Má s tým veľký problém. Na vyučovaní rozprávajú o všeličom z prežitého, on však nespomína nič iné. Znelo to až neuveriteľne. Chodievali sme von, do múzeí, na výlety, na stretnutia s priateľmi, pravidelne športoval, no akoby nič z toho nebola pravda. Vedela som, že s tým musím niečo urobiť. Ihneď. 

Lenže, nie je sám. Má brata, ktorého tieto veci neovplyvnili a stál oboma nohami na zemi. Niekoľko dní som uvažovala, ako to zrealizovať. Je prvák, jeho brat je posledný rok v škôlke.  Vôbec som netušila, že je to tak vážne. Z úplného ticha bol naraz krik. Prekročilo to všetky hranice. Pretože to prekročilo hranice nášho domu a preniklo až k učiteľke. 

Zákazy a tresty sú jednoduché a veľmi účinné. Stretávajú sa však s veľkým odporom a ich aplikácia do praxe je mnohokrát šprint hlavou proti múru. Deti často odbíjame striktnými pravidlami, o správnosti ktorých sme jednoznačne presvedčení bez toho, aby sme si vypočuli ich názor. S autoritami sa predsa nedebatuje. Pritom je to ten najväčší a najčastejší omyl.

Uvarila som harmančekový čaj s medom a sadli sme si všetci k stolu. Rozprávali sme o tom, čo sa stalo. Prečo by sme to mali zmeniť a prečo je to pre nich oboch dôležité. Prečo by sme mali. Nie, že to tak bude. Rozhovor sa niesol v pokojnej atmosfére, padlo mnoho otázok a odpovedí. Napriek ich veku a vzťahu k hernej konzole som bola ich postojom príjemne prekvapená. Nielenže si nechali vysvetliť, prečo nám na tom záleží, ale to aj pochopili. Aj keď takmer všetci ich spolužiaci žiadne obmedzenia doma nemajú a môžu hrávať dokonca každý deň. Začali novú epochu. Bez používania akýchkoľvek technických “hračiek” hneď od najbližšieho víkendu.

Zmenilo sa všetko. Nekonečné množstvo hier, farbičky, nálepky, knihy, stavebnice, hudba, videoklipy, snaha porozumieť anglickému textu a v neposlednom rade, učenie. Domáce úlohy nemával žiadne, lebo ich urobil ešte na vyučovaní. Vždy dokázal racionálne uvažovať. Napriek tomu sme si každý deň sadli nad štúdium. Zvládal to výborne. Začala som mať pocit, že má zo seba radosť. Škôlkar si pýtal tiež niečo na písanie. Tak som aj drobcovi predkresľovala vlnovky, písmenká a číslice. Jeho náskok v triede bol čoraz väčší. Po krátkej dobe začal nosievať zo školy prídavné materiály od učiteľky. Hodnotenia zo školy sa stali príjemne nudné. Usilovný, šikovný, snaživý, sociálny, má z neho veľkú radosť. Nebola sama.

Tri mesiace po zmene, v tme pod perinou prehovoril šepotom do ticha:
“Ja viem, prečo sa to stalo, mamka. Prečo ti to učiteľka povedala. Lebo ja som o tom stále rozprával. Potom to naozaj vyzeralo, že hrám plejko stále, len čo prídem domov. To však nebola pravda.”
“Áno, je to tak. Bol to jej návrh a my sme s tým súhlasili. Aj to je škola do života. Je dôležité pochopiť, že to, ako sa správame a o čom rozprávame, bude mať pre nás vždy následky.”

V lete začal druhý ročník. Neustále na sebe pracoval. Dohodnutú dobu každý deň počítal príklady a robil cvičenia nemčiny. Podľa dohody aj polovicu prázdnin. Jeho brat sa ako prvák pridal úplne prirodzene. Výsledky zo školy zostali nezmenené, nebolo čo riešiť. Nasadli na vlak a vezú sa správnym smerom. Ale chýbalo im to. Pýtali sa na konzolu a stále častejšie prosili o obmedzený čas. Vraj budú všetko dodržiavať, že sľubujú, aspoň trošku keby sa dalo. 

Fajn. Ale ja som zástancom známeho “co je psáno, to je dáno”. Vypracovala som zmluvu. Farebnú, jednoduchú, pochopiteľnú. Do jednotlivých bodov som zahrnula presne stanovené podmienky. O hraní iba cez víkend a iba vo výrazne obmedzenom čase, o každodennom učení napriek skutočnosti, že domáce úlohy nedostávajú, o očakávaných výkonoch v škole, o absolútnom technickom embargu pri vzájomných návštevách ich kamarátov (áno, stáva sa, že ich navštívia a namiesto spoločných hier trávia čas pri hernej konzole – smutná doba), o ich povinnostiach doma. V prípade porušenia akéhokoľvek pravidla sa zmluva ruší a vrátime sa k pôvodnému režimu. Dokument sme všetci štyria priam rituálne vlastnoručne podpísali a nalepili ju na stenu k jedálenskemu stolu. 

Od tohto momentu už pretieklo Mohanom nemálo vody. Zatiaľ to funguje. Výsledky zo školy sú k všeobecnej maximálnej spokojnosti, doma vládne zmluvný režim podľa vzájomnej dohody. Technologické vynálezy sú iba zlomkom času a predstavujú formu odmeny. V popredí zostávajú prechádzky v lesoch a výlety, spoločne strávený čas, nekonečné rozhovory o všeličom a pevné objímanie sa so svetom reality i zážitkov. 

Táto osobná skúsenosť ma veľa naučila.  Všetky technické hračky majú na deti obrovský vplyv. Domnievam sa, že nadávaním na súčasnú dobu a neustály technologický pokrok, ktorý nám “kradne deti”, sa nič nezmení. Dokonca to zaváňa akousi kapituláciou. Ak nastane problém v momente odobratia takejto hračky dieťaťu, je to varovný prst a chyba rodičov. Nejestvujúce pravidlá a jasne dané hranice. Vyjadrujem obdiv všetkým, ktorí nikdy žiadny mobil, tablet či konzolu deťom nedovolia. 

Tlak je neuveriteľný a vyžaduje to skutočne pevné zásady.  Je nevyhnutné si uvedomiť, že nás naše deti pri tabletoch či s mobilom v rukách vidia a nesieme preto svoj podiel viny. Aj taká “drobnosť”, akou je spoločné stolovanie bez televízie, mobilov či tabletov, hrá kľúčovú rolu a výrazne všetko ovplyvňuje. Technike sa dnes nedá vyhnúť. Ale je ako oheň. Dobrý sluha, zlý pán. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majského péenky sa Najvyššiemu súdu nezdajú. Dal ich posúdiť znalcom

Podnikateľ môže dosiahnuť aj prerušenie súdu, ktorý sa ťahá už roky. Jeho spoluobžalovaný Brtva nedávno po verdikte ušiel.


Už ste čítali?