O hojdacom kresle

Autor: Zuzana Herich | 31.1.2017 o 10:05 | Karma článku: 8,16 | Prečítané:  1416x

Sedím v tme na studenej dlážke v pivnici nášho domu. Cez stiahnuté žalúzie na malom okne preniká zvonku výrazné svetlo. Záleží od uhla pohľadu.

Ak nakloním hlavu doľava, medzery pripomínajú kontúry vianočného stromčeka. Ak doprava, vidím roztrúsené hviezdy na letnej oblohe. Ľavou rukou ho jemne hladím po chrbte a počúvam jeho pokojný dych. Hlavu si opatrne položil na dlážku. Zhlboka si vzdychol. Je mu fajn. 

Už nie je šteňa. No ešte vždy má z niektorých vecí strach. Hluku v centre Frankfurtu, schodov do podzemia, staničných podchodov, davov ľudí a neočakávaných situácií. Sedím v tme na studenej dlážke v pivnici nášho domu a rozmýšľam, čo všetko ma pes naučil. A prečo ho učím ja nebáť sa v tmavých zákutiach života.

Na cvičenie so psom mám tvrdú trénerku. „Najprv sa musíš naučiť hrať sa s ním a komunikovať. Znie to ako ľahká, možno až primitívna úloha. Ale upútať ho, aby si bola stále stredom jeho vesmíru a autorita tak, že pribehne na prvé privolanie, je ten najťažší krok.“ 

Deti a psy majú veľmi veľa spoločného. Jediný rozdiel medzi nimi je, že deti ovládajú ľudskú reč. Snažím sa mu porozumieť. Najmä vtedy, ak sa vo svojich ôsmych mesiacoch občas rozhodne, že sa rozbehne radšej k cudziemu psovi v ďiaľke ako ku mne. Alebo keď po povele „sadni“, ktorý ovládal dokonale, v stoji sleduje krkavca na najvyššom konári stromu. Potiahnem stopovaciu vôdzku k sebe a pochopí. Je to tu. Puberta. Vieme v nich vlastne čítať? Cítime ich emócie? Plačeme ich slzy? Alebo každý z nás iba tie vlastné?

Kráčala som s päťročným Filipom k telocvični. 
„Kúpila si mu tú klietku do auta?“
„Áno, aj nie.“
„Ako to?“
„Kúpila som ju. Bola krásna, priestranná, vraj ju predomnou kupovalo veľmi veľa ľudí a boli spokojní. Tak som ju vzala. No keď som prišla k autu a vložila ju do kufra, nevedela som ho zatvoriť. Bola príliš veľká. Musela som ju vrátiť.“
„Tak si mala kúpiť takú malú. Úplne malú, aby tam vošla.“
„Už som raz takú kúpila. Bola určená pre veľké mačky alebo malých psov. Bono mal vtedy štyri mesiace. Priniesla som ju domov a tatík sa smial, že je akurát pre škrečkov. Mal pravdu. Bono tam strčil hlavu a celé telo mal von. Neodhadla som to.“
„Hahaha. To je smiešne. To by bola klietka akurát pre tvoju Žofku.“
Zastavila som sa a s úžasom som sa na neho pozrela. 
„Ty sa na to pamätáš? Rozprávala som ti to asi pred rokom pred spaním. Myslela som si, že už ani nepočúvaš. Že si už zaspal.“
„Áno, pamätám. Aj to, ako vypadla z okna z druhého poschodia, ako sa babke stratila a ako dlho ju hľadala. A že si ju ľúbila a potom ti bolo za ňou smutno.“

Sú malí a nosia veľké rozkošné čiapky s brmbolcom. Rastú nám nenápadne pred očami. Menia sa na tvrdohlavé malé stvorenia. Osobnosti. Nehádžem flintu do žita. Dokážu nás hravo rozložiť na molekuly, ale vnímajú nás. Počúvajú. Pamätajú si. Aj ako dospelí budú skvelí. A ja? Budem sedávať na slnku v hojdacom kresle, spomínať na nášho psa Bona a tie brmbolce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Horiaci obklad z londýnskej budovy sa používa aj na Slovensku

Francúzsky výrobca v pondelok oznámil, že obklad, ktorý pravdepodobne významne prispel k tragickému požiaru v Londýne, prestal vyrábať.

DOMOV

Fico sa po futbale vybúril na liste šéfovi UEFA

Pri iných futbalových kauzách mlčal.

KOMENTÁRE

Sprisahanci z jadra: Premiérove konšpiračné predstavy o futbale

Veľké krajiny chcú vybabrať s menšími.


Už ste čítali?