reklama

Ako sme s chalanmi šteniatko venčili

Raz to muselo prísť. Koniec prázdnin a dovoleniek. Po letnej pauze prišla prvá nočná môjho manžela. Nočné služby nie sú nič výnimočné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zostala som sama s deťmi. Žiadny problém. Sama s deťmi a šteňaťom. Výzva. So šteniatkom nie je iba sranda. Venčiť sa musí síce krátko, ale často. V opačnom prípade sa z útulného voňavého domova stane psí záchod. A to nechceme. Okrem toho treba deti viesť k empatii voči iným ľuďom a živým tvorom. 

Bono
Bono (zdroj: Zuzana Herich)


"Mne sa ale nechce, mamka. Vôbec. Nech sa vykaká hoci aj tu." Zacvrliká päťročný Filip.
"Ako môžeš byť taký?", vyfrkne už oblečený Miško . "Ako by si sa cítil, keby ti bolo treba silno kakať a mamka by zamkla záchod? Veď by ťa roztrhlo ako žabu!"
"To by mi mamka neurobila. Vždy len upratuje. Hnevala by sa, že by to tu všade smrdelo. Tak dobreee. Ale nebudeme dlho, však?"
"Nie neboj. Bono bude rýchly."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bono je naozaj rýchly. Niekedy. Šteniatka sú neodolateľne rozkošné. Aj vtedy, keď sa už nastavia do "klokanka" a v tom momente preletí okolo motýlik. Zabudnú, čo mali v úmysle. Hopkajú za lietajúcou čudnou vecou, až kým im nezmizne. Potom je to zase muška. Včielka. Vtáčik. Brechanie psov v diaľke. Trúbiace auto. Ujo na bicykli s hrkotajúcim blatníkom. Suchý list lietajúci vo vetre. Alebo...dvaja malí ľudia, čo s ním žijú v jednej domácnosti.

Prišli sme k trávniku popri krátkej kľukatej cestičke. Na jej začiatku hrdo stoja dva obrovské balvany, na ktoré vždy chalani vylezú a hrajú sa na vítazoslávne sochy. To by mohlo zabrať. Vždy to zabralo. Dnes nie. Máme totiž so sebou psa. Chalani sa dohadujú, čo budú vystrájať. Bono chodí po trávniku a ňuchá. Neustále ich však sleduje pohľadom. Nieže sa mu stratia! To vôbec nepôjde tak rýchlo, pomyslela som si. V tom sa spoza rohu objaví staručká suseda so svojim malým bradáčom. Vybavené. Do frasa. Chalani sa k nej v momente rozbehnú, Bono kváka vôdzkou ako besný. To si nemôže nechať ujsť. Pochybujem, či vakcína proti besnote zabrala. Fenka malého bradáča má 7 rokov. Bona úprimne neznáša. Teta suseda si vždy k nemu čupne, škrabká ho po brušku, hladká za ušami, kým jej fenka bolestne žiarli. Protestne odstúpi od svojej paničky približne na dva metre, obráti sa jej chrbtom a cerí zuby do neznáma. 
"Ona nenávidí nášho psa, však?" Opýtal sa Filip susedy. 
"To nič, to prejde. Iba sa hnevá, že ho hladkám." 
"Mamka", prehovorí na mňa Miško po slovensky. "Bono by sa mal rýchlo vytoto, lebo aj mne treba na veľkú."
Super. Úloha číslo jedna, zbaviť sa tety. Úloha číslo dva, poslať chalanov robiť sochy na kamene. Suseda sa konečne pohla, popriali sme si dobrú noc. Trvalo večnosť, kým zmizla so svojim psíkom z dohľadu. "Chlapci, bežte robiť sochy, nech je Bono rýchlo hotový."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chlapci kráčajú slimačím tempom prikázaným smerom. Bono ich pozorne sleduje s nastraženými ušami, či nebude ešte nejaký špás. Pozná ich už dobre. Nesklamali. Filip našiel na zemi prázdnu plechovku od piva. Skočil na ňu. Hlasné prasknutie a chichotanie sa chalanov dostalo Bona späť do nálady. Krútiac chvostom a skackaním sa chcel dostať bližšie k zábavnej partii. Zatrhla som to a chlapcov som popohnala. Sadli si tam. Konečne. Bono sa upokojil a vyzeralo to, že sa začal sústrediť na pôvodný zámer našej vychádzky. Chlapcov takmer nebolo počuť, motýle už zrejme zaspali, žiadny pes na obzore. Sledujem pozorne každý jeho krok. Mal by si švihnúť. O chvíľu je tma. S čiernym psom v čiernej tme je venčenie iný zážitok. Musím kúpiť svietiaci obojok. Počujem blížiace sa kroky. Otočím sa. Miško. "Mamka, ja sa už asi po... Nech si pohne, do frasa."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len čo to dopovedal, Bono sa nastavuje do vytúženého klokanka. Hovorím Miškovi pokojným hlasom: "Teraz buď chvíľku ticho. Už ide na to."
"Dobre mamka." Zašepká Miško. Obráti sa do diaľky smerom k poslušne sediacemu Filipovi na balvane a zakričí na plné hrdlo: "Filiiiiiiiiiip, teraz buď chvíľu ticho. Bono ide konečne na to!!!!!!"

Bono sa v tom momente natešene pozrel na nás, klokanka zrušil, chvost rozpeckoval a vzrušený od radosti čakal, čo sa udeje. Urobila som facepalm, pozrela sa do tmavej oblohy a zašepkala."Vidíš, vidíš, bolo ti to treba."

"Čožeee? Zase nič? Ja už to ale fakt nevydržím! Keď on nechce, to je jeho vec! Ale ja musím! Fakt ma roztrhne!" Zafňukal Miško. Tak dobre. Ideme. Nič sa nedá robiť. Vidím sa s gumenými rukavicami a handrou v ruke kľačiac na dlážke v obývačke. Cestou domov sme mali pred sebou ešte malý kúsok trávičky. Bono na ňom náhle skamenel a svoju úlohu statočne splnil. Chlapci víťazoslávne vyskočili s pokrikom hurááá a rozbehli sa k domu. Bono s nimi v tesnom závese. Ufff, dali sme to. Už teraz sa teším na ráno....

Zuzana Herich

Zuzana Herich

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  181
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík:  Skutočné príbehyAko to vnímam jaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu