Keďže sme už pár rokov členmi miestnej športovej organizácie, mali sme na výber zo širokej celotýždennej ponuky. Zasadla rodinná rada. Voľba padla na "cvičenie na trampolíne pre dievčatá a chlapcov od 6 do 12 rokov". Jednu síce na záhrade máme, ale chcelo by to oživenie. "Aspoň nám ukážu niečo nové", zaštebotal Miško.
Boli sme dokonale psychicky a technicky pripravení. Aspoň sme si to mysleli. Vošli sme do vchodu telocvične. Pri recepcii sedeli na lavičke dve ženy a dve deti. Obidve deti patrili jednej z nich. Dievčatko vo fialovom drese s gymnastickými cvičkami a malý, batoliaci sa chlapček. Dievčatko sa rozťahovalo do "šnúry", zohýnalo sa do mostíka akoby bola bez chrbtice. Moji chlapci na ňu zízali so zatajeným dychom. "To čo ona robí?" Pýta sa Miška mladší Filip. "Rozcvičuje sa." odpovie znudene Miško. "Uff, toto ja neviem", skonštatuje Filip so smutným povzdychom. "Ani ja. No a čo." Odvrkol Miško.
Nikto sa do telocvične nehrnul, opýtala som sa teda nahlas. "Prosím vás, neviete, kedy príde trénerka alebo tréner?"
"Ja som trénerka." Odpovedala mi sediaca žena so značnou nadváhou a vôbec nie športovým dizajnom. "Ach, dobrý deň. Moje meno je Zuzana Herich. Radi by sme vyskúšali cvičenie na trampolíne. Veľmi sa už na to tešia."
"Chlapci???" opýtala sa ma s výrazne naznačujúcim tónom nevôle. "Chodia mi tu len dievčatá. Ja neviem....robím s nimi aj náčinia, nielen trampolínu."
"Hm, naozaj? V rozpise je uvedená možnosť skákať na trampolíne aj pre chlapcov. Je to nejaký omyl?"
"Mamkaaa..." kňučia drobci. "My chceme ísť skákať." Prešľapujú na mieste, akoby chceli na vecko. "Pssst, po slovensky je teraz neslušné rozprávať. Dohoda znela, po slovensky, iba keď sme sami." Zmlkli. Prešľapovať však neprestali.
"Vy ste tiež z východnej Európy?" Vstúpila do rozhovoru štíhla, krásna, vysoká matka gumeného dievčatka. "Áno, zo Slovenska." "Aaa, myslela som si. My sme z Ruska." A kým to dopovedala, jej malá začala robiť klasické, dokonalé, ruské gymnastické brušáky.
"Tak smieme zostať na tréningu, prosím?"
"A cvičky máte? Tie sú nevyhnutné."
"Nie, nemáme. Máme ale bosé nohy, takto skáčeme aj na trampolíne doma. Najbližšie prinesieme, čo je potrebné. Je to v poriadku?"
"No....neviem. Na tramplíne sa môže stať množstvo rôznych úrazov, zachytenie prstov a tak. Bez cvičiek...chlapci....a myslíte si, že je dobrý nápad, ak sú súrodenci v jednom krúžku? To nerobí dobrotu."
To sa mi asi iba sníva, pomyslela som si. "Áno. Chlapci chodia na viaceré športové aktivity spoločne a nikto s tým problém nemal."
"Ako myslíte..."
Po dohode s vedúcou tréningu som šla preč. No...nie tak celkom. Pozerala som zhora cez malé údržbárske okienko.
Trénerka zoradila deti do kruhu k úvodnému slovu. Najprv im povedala o dôležitosti cvičiek a ukázala nejaký starý úraz na nohe, ktorý si mali dôkladne obzrieť. Vyzula sa a nastrčila nohu. Mala nesympaticky pokryvený malíček, u detí to vzbudilo hrôzu. Odvracali tvár a pribehli svojim rodičom z kruhu povedať, čo strašné sa tej tete stalo. Bolo tam päť dievčat. Tri vysoké, akoby bez kostí, v nádherných ružových gymnastických cvičkách. Dve nové, drobné a bosé, presne tak, ako moji dvaja chalani.
Zadala pokyn najstraršej dievčine o predvedenie zahrievacích cvikov. Evidentne dlhoročná gymnastka začala robiť naprieč celú telocvičňu kotrmelce vpred, vzad, stojky, kolesá, šrubky a ja neviem čo ešte. Dve s ružovými cvičkami sa jej celkom podobali, štyri bosé deti sa za nimi gúľali ako zhnité zemiaky z vreca v tmavej pivnici. Moji chalani to vyšperkovali. Rehotali sa pri ťažko identifikovateľných úkonoch jeden z druhého, (ja spoza tajného pozorovacieho okienka tiež) a nové dievčatká sa za svoje výkony šli od hanby prepadnúť.
Ďalší cvik boli kruhy na zemi, ktoré trénerka umiestnila vo vzdialenosti vhodnej pre najstaršiu a najvyššiu gymnastku s nohami dlhými ako týždeň pred výplatou, čiže nohami dlhými tak po krk môjmu Filipovi. Deti mali v rozbehu prebehnúť cez kruhy tak, aby vkročili do jedného kruhu iba jednou nohou. Filip vzal poctivo všetky kruhy aj s našliapnutím na obruče a bosé dievčatko s vrkočom až po pás sa v polovici svojho podpásového neúspechu rozbehlo mame do náručia. Srdcervúco sa rozplakalo, že je to nefér.
Pani trénerka po srandovnej rozcvičke rozložila jednu trampolínu. Jednu. Trampolína bola vysoko od zeme, deti na ňu liezli cez švédske debny. Oprela sa o jej okraj lakťami, postavila sa chrbtom k telocvični a uprene sledovala svoje nádherne skákajúce gymnastky. Zvyšné štyri deti sa rozptýlili do priestoru po náčiniach ako bludní Holanďania. Dobrodružstvo sa začalo.
Moji chlapci našli poklad. Kovovú nádobu na kolieskach s tajomným bielym práškom. Šepkali si niečo a pchali do nej opatrne prsty. Ochutnali. Cukor to nebol, tvárili sa zhnusene. "To je na ruky", povedala im jedna gymnastka cestou na toaletu a ukázala im, ako sa to používa. Chalani prišli v čiernych kraťasoch a farebných tričkách. Trénerka bola mimo ich vesmír, tak si nenechali ujsť príležitosť. O chvíľku boli bieli od hlavy po päty ako mačiatka z rozprávky od Sutejeva. (Mačiatka skočili do suda s múkou.) Moji dvaja albíni sa vešali na bradlá, šteklili sa pod pazuchami a chichúňali sa na svojich komických výkonoch. Natrafili na veľké penové trojuholníky nedbalo položené pri stene. Hrali s nimi boje Ninjago. Parkrát sa Miško odbehol opýtať trénerky, kedy si môže zaskákať. "Keď budeš na rade." Odpovedala mu stroho. Tak sa obrátil a pokračoval s Filipom v objavovacej misii.
Preliezli 126krát kladinu. Zhora, zdola, všetky figúry, postoje, zoskoky a pády. Skúšali postreh s rozhojdanými gymnastickými kruhmi, či sa im dokážu vyhnúť. Boli kovbojmi na divokom západe na veľkom gymnastickom koni. Robili si vzájomne na zemi fúriky. Ľutovala som, že nemám foťák. Za 105 minút tréningu skákal Miško na trampolíne raz. Filip ani raz.
Trénerka mi na konci tréningu povedala: "Viete, ich to nebaví. Starší je aktívnejší, ale vždy robí, čo nemá. Mladší sa tu nudil úplne. Skúste radšej niečo iné." "To si píš." pomyslela som si.
