Statická poloha sediaceho Filipa mi poskytovala dostatočný priestor na sledovanie jeho (síce staršieho, ale stále malého) brata. Bola som king a mala som všetko pod kontrolou. Rajská prechádzka.
Lenže, čas je vždy jasný vítaz. Filip vyrástol. Ústa sa mu rozbehli do nekonečna, myseľ sa otvorila pre všetky podnety sveta, bolo vymaľované. Do košíka sa viac nezmestil. Detiská sa mi rozpŕchli do maloobchodného časopriestoru. Chameleón nie som. Moje oči dokážu sledovať v danom čase iba jeden objekt. Periférne videnie je pri deťoch nedostačujúce. Je málo detailné. V košíku sa kopili nezmysly, namiesto nákupu som ich naháňala medzi regálmi. Stala som sa tým, na čom som sa ako bezdetná tak slastne škodoradostne bavila. Typickou vzorkou zúfalstva. Matka s dvoma neorganizovanými malými jedincami mužského pohlavia, ktorej horoskop na najbližší rok predpovedá vážne psychické problémy. Fatal error. Chcelo to novú stragégiu.
Deti poháňa pocit vlastnej dôležitosti. K výkonu potrebujú dve veci. (Dospelí sú na tom vlastne rovnako.). Motiváciu a uznanie. V priestoroch supermarketov sú útulné voňavé pekárne. Núkala sa jasná dohoda. Od jej slávnostného odskúšania funguje dodnes dokonalo. Vidina teplej šišky s džúsom a pokecu, ako to robia veľkí, dokáže zázraky. Dám vám mincu. Vyberiete si košík. Filip ho bude tlačiť. Ale pozor. Taký "vedúci košíka" je veľmi dôležitý človek. Inak by sme museli všetko nosiť v rukách, takže bez neho to nezvládneme. Miško vie čítať, bude vyberať z regálov. Ak si nebude istý, poradí sa s "vedúcim košíka". Sú jeden team. Verím im, že to dajú noblesne. Sú si toho vedomí. A o to ide.
Náš dnešný zoznam.
Pri pokladni spolu vykladajú tovar na pás. Nevadí, že na neho Filip nedovidí. Miško mu pomôže. Platím. Kartou. Výsada dospelých. Natešení utekajú do pekárne, pozdravia sa a kým prídem, majú na tácke každý svoj kúsok. Beriem si ku stolu kávu. Poďakujem sa im za pomoc pri nákupe a užívame si odmenu. Smejeme sa na všetkom a na ničom a je nám fajn. Dožujú, vypijeme, za sebou upraceme. Nákup z košíka si rozdelíme. Niečo vezmú oni do svojich batôžtekov, zvyšok vezmem ja. Chodíme pešo. Radi. Do auta sadáme iba v krajnom prípade. Človek má predsa nohy na to, aby chodil. Nie každý má také šťastie. Suseda by chcela, ale už nemôže. Vídame ju ráno cestou do škôlky. Je odkázaná na vozík. Nosí už aj kyslíkové okuliare. Videli ich, pýtali sa. Čo to teta má a prečo to má pod nosom. Lebo okrem dioptrických, slnečných, zváračských, lyžiarskych a tých, čo používame v lete na potápanie jestvujú aj také, ktoré pomáhajú dýchať. To ale nie je fér, mamka. No nie je. Občas život nie je fér. Ale aj tak je "kúl", nie?
