Ono je to tak. Každý hundre. Niekto pre politiku, niekde večne chýbajú peniaze, niekde niekto niekomu veľmi chýba, niekoho pobolieva, niekto je so zdravím v serióznom „priesere“. Vždy dosť na pesimizmus. Ak by si človek dal pár drinkov, asi z neho vylezie aj to, čo normálne z chlebárne nevypustí. Lebo niekto múdry raz povedal, že vo víne je pravda.
Ani ja nechodím po lupeňoch ruží. (Ostatne, kto áno, nech sa prihlási. Zruším ho ako delete v počítači). Ale niečo na tom pohľade na život bude. Sme tu iba raz. Tých šancí vnímať veci inak prichádza niekoľko. Nie v zmysle hneď zmeniť svet, zarobiť na šialenom projekte ťažké prachy, patentovať si autorské myšlienky a podobne. Vôbec. Šťastie je tak obyčajné, ako je ranné zobudenie s perspektívou. A ešte niečo kľúčové. Tešiť sa z „blbostí“. Napríklad z toho, že už je jar. Že sa pri obliekaní detí nespotíte do hotova a že im stačí tenká bunda bez čiapky, šálov, pančúch, mikín a ďalších otravných vrstiev odevov. Že Vás v rade pri pokladni pustí pár ľudí s úsmevom dopredu, lebo vidia, že máte v rukách iba pečivo. Alebo že sa školník v škôlke prihovorí, ako sa vám darí a dozviete sa po dvoch rokoch, že je z Poľska a tiež si presne pamätá vrávoravé začiatky jeho vlastnej rodiny s uistením, že bude všetko skvelé. No a keď si človek prečíta nejaký ten bulvár o havárkach, úmrtiach, Ukrajine, nekonečnom osočovaní v predvolebnej kampani...príde na to, že je život ťažká pohoda. Kým nám chutí humor a jedlo, je sveta žiť.