Zuzana Herich
O (ne)šťastných psoch s náhubkom
Kedy naposledy ste na ulici videli psa? Každý deň? A spomeniete si, kedy ste naposledy videli psa s náhubkom?
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík: Skutočné príbehy, Ako to vnímam ja, Súkromné, Nezaradené
reklama
Súkromné
Zuzana Herich
O pachu smrti
Koľkí z nás držali v rukách skutočnú, nabitú zbraň? Koľkí z nás prežili ten pocit, keď na nás niekto z nabitej zbrane mieri?
Zuzana Herich
O hnusnom chlebe
Čoho je málo, to má veľkú cenu. Pre košickú tresku by som niekedy stromy v lese rúbala, deti zase pre Horalky. Naša generácia vyrastala na rožkoch a klasickom bielom chlebe. Rožky sú legenda.
Zuzana Herich
O knihách
Uplynul jeden rok. Po správe o náhlom úmrtí môjho otca som ihneď sadla do auta a vyrazila na cestu. Bola som vtedy s mamou a bratom pár dní sama. Veľa sme spomínali, plač mi pomáhal prekonať najväčší smútok.
Zuzana Herich
Slimáky
V detskej izbe majú veľkú mapu sveta. Začína hneď od podlahy, aby na ňu dobre videli. Je súčasťou ich života od momentu, keď zaostrili fokus aj na iné aktivity, ako si strkať kocku Lega do úst.
reklama
Zuzana Herich
Od elektriny, cez kravské lajná až k babke
Rodičia to dôverne poznajú. Obzvlášť tí, ktorí majú potomkov viac. Ak s deťmi niekde čakáte, prípadne kráčate či cestujete, potrebujete ich zamestnať, upútať, ukľudniť, urobiť čokoľvek, aby ste zachovali vlastnú dôstojnosť.
Zuzana Herich
To ja nemôžem poznať
Začala som v Nemecku pracovať. Po druhom doručenom životopise prišiel spätný telefonát. Dala som ale na overenú radu miestnych. Životopis som neposielala, ale priniesla a svoju motiváciu som vysvetlila pri osobnom stretnutí. Oplatilo sa. Šéf ma prijal. Mala som na okamih pocit, že mám viac šťastia ako rozumu, ale to nič. Podstatné je iné. Že mám seriózny job, presakujem do nemeckého jazyka v práci a spoznávam realitu v ďalšom rozmere. A ešte stále nie som sklamaná. :-)
Zuzana Herich
Ďakujem
Áno, dnes to už viem. Mám vlastné deti. Zapínať lyžiarky tisícikrát v tej zime nie je jednoduché. Ani utierať nekonečné sople od revu a zdvíhať z nekonečných pádov. Chrbát hotovo. Nervy ani nevravím. Vidím Tvoje ruky viazať mi korčule a pamätám si, ako som sa dookola pýtala, či už je to hotové. A poviem Ti dnes, nie je to med lízať...
Zuzana Herich
O tom, že deti netreba učiť jesť zdravo
Úplne stačí, ak to vidia na vlastné oči doma. Všetci vieme, že sa deti učia neuveriteľným tempom. Všetko. Aj hlúposti od kamošov v škôlke, či reklamné slogany. A úplne najrýchlejšie to, čo vnímajú vizuálne u rodičov. Berú to ako samozrejmosť, nepýtajú sa, neriešia, takto to má byť, pretože to tak robí mama či tato. Simplexné. Dá sa z toho veľmi veľa vyťažiť. Napríklad také jedlo.
Zuzana Herich
O vajíčkach a dúhe
Všetci ešte spali. Milujem tieto tiché rána. Hlavne odkedy mám deti. Vonku bola ešte tma. Polievka voňala po celom byte, mäso sa objímalo s korením a tešilo sa do rúry. Mám rada, keď u nás návšteva aj prespí. Lebo ten, kto prespí, je určite z ďaleka a určite niekto blízky. Buď z rodiny, alebo niekto z dobrých priateľov. Vždy to tak pri nich je. Rozhovory s týmito ľuďmi si pýtajú oveľa viac času ako moment, kým sa vypije jedna káva, čaj alebo pohár minerálky. Večery s nimi bývajú ochutené lahodným červeným vínom v priezračných vysokých pohároch. Pri svetle sviečok má to víno nádhernú rubínovú farbu a dá sa v ňom cez plamienky čítať, čo leží na duši, čo je nové a ako ide život.
reklama
Zuzana Herich
Učiť deti čítať? Alebo s tým počkať na školu?
Nemyslím tým vziať trstenicu, posadiť si škôlkara s rukami za chrbát pred detskú tabuľu zo série švédskeho nábytku a napriek jeho slzám ako hrachy sa tvrdohlavo hrať na matkoučiteľku formou drezúry. Ale v prípade, ak ide o stret dvoch svetov. Záujmu a otázok na strane jednej a zdroja spoľahlivých informácií na strane druhej. Dieťa a mama.
Zuzana Herich
"Plejko" a iné čudné veci, ktoré k chlapcom patria
Už sme v tom až po uši, že? Je to tu. Nová doba prináša nové technológie. Môžeme sa postaviť na hlavu, trucovať nahnevane v kuchyni, alebo si ako Van Gogh odrezať ucho. Márna snaha. Je to už takmer rýchlejšie ako naše myšlienky.
Zuzana Herich
Varíme so žabkami - jablkový koláč
Moje žabky (takto ich volám už roky) sú žabky preto, lebo stále skáču a nedokážu nehybne stáť ani okamih. Ako všetky decká. No dobre...tak nie všetky. Hlavne teda chlapci. Okej. Pripúšťam. Nie všetci chlapci. Títo dvaja áno. Ale sú moji a ja som si zvykla a milujem ich ako kone. Vraj máme doma veľa jabĺk a či neupečiem jablkový koláč.
Zuzana Herich
Krevety
Úplne najviac zo všetkého milujú kolienka s mäsom. Žiadna dilema a obed jasný. Nadšenie sa prejavuje šprintom k stolu. V mrazničke som našla krevety. Nelúpané, predvarené. Dostávam na ne chuť. Zohrievam ich nad parou s fazuľovými strukmi a brokolicou. Nič zaujímavé sa pre nich nedeje. Sedia ticho, jedia sústredene. Nasypem si krevety z parného hrnca na tanier. Zdvihnú pohľad od kolienok na môj čudný pokrm, prestanú prežúvať a v dvoch pároch očí čiernych ako uhoľ čítam zvedavosť.
Zuzana Herich
Uhol pohľadu
Čítala som dnes krásny článok. O tom, ako vyhrala chudobná rómka milión na stieracom žrebe. Najkrajšie na tom bolo, že si ho kúpila preto, lebo poštárka nemala drobné na vydávanie. Tak jej ho ponúkla ako formu satisfakcie. No nie je to milé?
