O pokore

Autor: Zuzana Herich | 20.7.2016 o 16:14 | (upravené 20.7.2016 o 16:24) Karma článku: 12,44 | Prečítané:  6855x

Timo je lekár. Timo je Nemec. Má 34 rokov a býva v podnájme. Timo sa delí o byt a náklady s ďalšími dvoma mladými ľuďmi.

Architektom a ekonómkou. Kúpu vlastného bytu, či prenájom iba pre seba, považuje za zbytočné míňanie peňazí. Jeho rodičia bývajú neďaleko. Chce byť samostatný. Tak, ako mnoho mladých ľudí, kým si založia rodiny. Timo šoféruje ojazdené auto a používa mobil z druhej ruky. 

Prvýkrát som k ozajstnej práci privoňala cez letné prázdniny, keď som mala 14. Brigádovala som na poli. Nekonečnom poli s mrkvou a petržlenom. Vstávala som o pol piatej a do práce šľapala 8 kilometrov na bicykli. Vonku bolo hovoté peklo. Mama mi každé ráno do batohu vložila kus ľadu v plastovej fľaši. Kým som zosadla z bicykla, voda bola teplá. Nikdy na ten pocit, keď som dostala prvé, síce mizerné, ale vlastné peniaze do ruky, nezabudnem.

Keď som skončila strednú školu, poďakovala som sa rodičom a vyrazila do sveta. Svet boli pre mňa Košice. V porovnaní s rodným mestečkom boli Košice obrovské. Našla som si ubytovňu. Bývala som s rovnako mladou ženou, ktorá pracovala v cestovnej kancelárii. Moja prvá práca bola v tlačiarni. Cez inzerát,  pohovor a vzali ma. Šéf bol despotický idiot. Kričal od prvého dňa môjho nástupu, až po deň môjho odchodu. Vydržala som dva mesiace a zmočila vankúš na ubytovni morom sĺz. Medzitým som hľadala ďalej. Vzali ma do spoločnosti, ktorá predávala na ulici a po firmách praktické somariny. Baterky, gola sady, čínske vŕtačky a iné poklady. Kúpite jednu, druhú dostanete zadarmo. Nevedela som sa s tým stotožniť, no návrat k rodičom som považovala za životnú prehru. Predávala som rok. V daždi, v snehu, v pekelných horúčavách, s nespočetnými kilometrami v nohách a s kartónmi pod pazuchou. Prežila som. Spoznala som mesto, stretla množstvo ľudí a dokonca, našla si na moje "fejky" stálych odberateľov. 

Šéf firmy ma náhle požiadal o predaj v Banskej Bystrici. Otvárali novú pobočku a potrebovali skúsených ľudí. Zbalila som si jeden kufor a sadla do autobusu. Bystrica je prekrásna, ale ťahalo ma to stále na východ. Ubytovňa bola oveľa menšia a ľudia v nej rezervovanejší. Asi predsudok. Po deviatich mesiacoch ma povýšili, čo znamenalo možnosť vrátiť sa do Košíc a predávať dôstojnejší druh tovaru. Zľavové kupóny do reštaurácií. Hurá. Konečne žiadne škatule. 

Jeden nepríjemný, studený februárový deň roku 1998 som s gastrolístkami vkročila do dverí asi tritisícej firmy. Za stolom sedel starší, sympatický pán. Automaticky som zo seba vysypala naučené formulky. "Dáte si čaj?" Prerušil ma, keď som konečne na chvíľu zavrela ústa. "Áno, rada." Bola mi príšerná zima. Predstava teplého čaju na jazyku bola silnejšia, ako môj pôvodný zámer. Pokojne si vypočul, čo mám v ponuke. "Do you speak english?" Nečakane roztrhal niť mojich myšlienok. "Yes, I do." Pokračoval: "Vonku je hrozné počasie. Nemali by ste tam tráviť celé dni. Viem o zahraničnej firme, v ktorej hľadajú sekretárku. Pôjdete na pohovor?" "Áno, pôjdem." Vstal, odišiel do vedľajšej miestnosti a zavrel za sebou dvere. O okamih sa vrátil a podal  mi malý papierik: "Tu je adresa. Dnes o 13,00. Buďte presná. Je to dôležité."

Prijali ma.  Začala som ako sekretárka, pokračovala ako asistentka generálneho riaditeľa. Urobila som si vodičský preukaz, začala objednávať biznis oblečenie šité na mieru, chodila som na pracovné cesty do zahraničia, popri zamestnaní som ukončila univerzitu v Banskej Bystrici. Absolvovala som školenia o diplomatickom a spoločenskom protokole, kurzy asertivity a získala bohaté počítačové zručnosti. S IT oddelením sa vždy oplatí priateliť. Spoznala som ľudí z iných krajín, bola som pri zrode košickej Steel arény a mobil som mala plný vzácnych ľudí všetkých profesií. Splnila som si sen. Presne desať rokov po škole som si kúpila malý, ale vlastný byt s veľkým balkónom. Na tom balkóne som s výhľadom na nočné Košice sedávala v hojdacom kresle medzi kvetinami a často spomínala. Na smutné rozpadnuté sprchy v ubytovniach, na prievany v peňazenke, ponižujúce reakcie ľudí, premočené topánky, zimu a chýbajúce objatie mamy. 

Chápem Tima. Nemci sú takí. Skromní, pracovití a pokorní. Rodič tu od dieťaťa vo vlastnom dome vezme trhové nájomné a otvorene hovorí o potrebe bývať zase bez potomkov.  Napokon ich pri odchode za svojim vlastným životom potľapká po pleci a víťazoslávne vyhlási:  "Viel Spaß, mein Schatz!"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?