Zákaz kúpania, potápania, ležania, stanovania, počúvania rádia, zakladania ohňa a fajčenia.
Dokonale poučení sme sa pustili romantickou cestičkou, nad ktorou sa objímali mohutné duby. Stretli sme zopár cyklistov a všelijakých psov, ktorí v tento teplý, jarný deň venčili svojich majiteľov. Debatovali sme o kadečom, lebo v predškolkom veku nie je otázok nikdy dosť.
„Aha mamka!!! Voda!“
V horizonte za stromami sa na slnku trblietala rozsiahla hladina. Paráda! Ideme!
Blížili sme sa k prvej malej zátoke, ktorá bola, žiaľ, obsadená. Filip bol najrýchlejší prieskumník a hneď žaloval.
„Mamka, sedia tam nejakí ujovia a predstav si, všetci fajčia. Ako to? Veď je na tabuli zákaz fajčiť.“
„Vieš, niektorí ľudia zákazy neberú vážne. To sa občas stáva. Poďme o kúsok ďalej.“
Medzi stromami na brehu sme sa pomaly blížili k ďalšej zátoke. Smola. Hudba nám dala jasne najavo, že budeme musieť hľadať ďalej. Prechádzali sme okolo partie mladých chlapcov, ktorí počúvali súčasný R&B z prenosného repoduktora a popíjali pivo.
„Tak ja už neviem. Ani rádio sa tu nemá používať.“ Zahundral Miško popod nos a poctivo kráčal ďalej. Keď som počula čľapkanie vody, šípila som ďalšie žiadosti o vysvetlenie.
„Mamka!!! Oni sú holí! Normálne všetci! A kúpu sa!“ Kričal Filip na celý les.
Jediný spôsob, ako sa dostať ďalej, bolo prejsť okolo nich. Partia ľudí v zrelom veku relaxovala na dekách, traja z nich sa kúpali. Distingvovane sa nám pozdravili, chlapci sa však odzraviť nedokázali. Prikladali si dlane na ústa a chichúňajúc preskakovali cez ich batohy. Smiali sa napokon všetci. Aj ja. Pán, stojaci vo vode po kolená čelom k nám, nahý ako pravda pravdúca, s malým uterákom prehodeným iba cez plecia, sa prihovoril.
„Dobrý deň. To je ale krásne počasie, však? Voda je fantastastisch!“
Nevedela som, kam sa mám pozerať. Chalani vycítili môj ostych, skryli sa za najmohutnejší strom v dosahu a chechtajúc si zo mňa uťahovali. Pokračujúc v chôdzi som odpovedala.
„Hallo. Áno, je krásne. Chlapcov pošlem radšej do bazéna na záhrade, sicher je sicher. Majte pekný deň.“
„Mamka, tu asi nikto nevie čítať. Fajčia tu, hudbu počúvajú, kúpu sa a ešte aj holí! Prečo sa vlastne kúpu holí? Sú chudobní, však? Nemajú peniaze na plavky. Ja by som nikdy nechcel, aby ma videli dievčatá ani len v trenírkach. Chodím sa prezliekať na cvičenie na záchod.“ Zaštebotal Miško.
Vysvetlila som im, kto sú to nudisti a že sú ľudia rôzni. Na zákazy sa už nepýtali. Obnažené telá úplne rozhárali ich detské myšlienky. Najbližšia zátoka bola voľná. Hurá. Sadla som si na pník a chlapci sa vrhli skúmať prírodu na brehu. O pár minút ticha sa spod hladiny vynorili tri čierne hlavy. Chalani s rukami ponorenými po lakte a ústami otvorenými dokorán, zmeraveli. Potápači si ich všimli a priateľsky im zakývali. „Halooooooo Juuungs!“
Miško sa pomalým pohybom obrátil ku mne. Zmohol na jedinú vetu: „Heeeeeee?“
