Vrátila som sa v čase. Som bez mobilu.

Autor: Zuzana Herich | 11.11.2015 o 8:10 | (upravené 11.11.2015 o 9:29) Karma článku: 12,95 | Prečítané:  12671x

Dnes je to jedenásty deň, čo nemám mobil. Nie zámerne. Taký frajer nie som. Spadol mi. Dostal od kamennej dlažby ranu osudu a napriek snahe o okamžitú resuscitáciu nemal pulz a nedýchal. 

Zvonku vyzeral nepoškodený. Asi infarkt alebo embolia. Neviem. Začala do mňa rýpať panika. Bola sobota, víkendy patria deťom. Nebudem sa kvôli nemu polovicu dňa motať a hľadať servis. Zajtra je aj tak všetko zatvorené. Pondelok to istí. V ten víkend som ho ešte niekoľkokrát vzala do rúk. Zo zvyku. Čumel na mňa nemý, čierny displej a chechtal sa mi do ksichtu. Aj na nabíjačku som ho dala. Zatriasla ním a keď ma nepočuli deti, povedala som mu zopár neslušných slov. Nič. Ani v päte ma nemal. 

Nuž, nedá sa svietiť. Deti zaspali. Na veľkom retro počítači som si dala rande s vyhľadávačom a zisťovala som, na ktorú "Handy" kliniku sa obrátim. A je to tu. Prvý problém. V mobile som mala navigáciu. Bez navi ma na diaľnicu nedostane ani stádo volov. Škrtla som väčšinu servisov z pripraveného zoznamu. Vidím to na verejnú dopravu. Vlak je ok. Cestu poznám, v meste som študovala. Uložila som si do vlastnej šedej RAM adresu, miesto prestupu a označenie vlakov. Jednoduché. Ani za reč nestojí. 

Odprevádzam deti do škôlky. A je to tu zase. Ďalšia komplikácia. Budúci týždeň je sviatok Svätého Martina a lampiónový sprievod. Ako člen rodičovskej rady som spoluorganizátor. Smola. Všetky informácie a konverzácie týkajúce sa aktivít a zadaných úloh sa realizujú  cez  aplikáciu. Nemám však telefón. Dobrá som ja čaja z východu. Mne nestačí, že neviem po nemecky plynulo a gramaticky úplne korektne a že sa do týchto konverzácii zapájam stručne a (možno niekedy nie celkom) jasne, ja ju už dokonca ani nečítam. Veď načo. Som "Mačo". 

Stojím na nástupišti.  Cestujúci sa delia do dvoch kategórií. Buď do mobilu pozerajú, alebo ho majú vo vrecku a uši zapchaté slúchadlami.  Nikto sa nerozpráva. Keby som ho mala, vyzerám tiež takto komicky. Vo vlaku je to rovnaké. Kam mi oči dovideli a čo moje uši dopočuli, zaregistrovala som iba dve baby v reálnej konverzácii. Kolegyne. Riešili faktúry a ohovárali tú tretiu, čo s nimi nebola. Lajdácka koza je to. Zabudla ich na stole a boli takmer po splatnosti. Keď som vystúpila, nevedela som, na ktorú stranu sa vybrať. Error. Siaham automaticky do tašky, že nazriem do mapy. Ušetrím si čas aj nohy. Do kelu. Mobil mi predsa nefunguje, veď idem do servisu. Pripadám si tou automatikou po racionálnej stránke nie v poriadku. Krútim nad sebou hlavou. Zastávka bola presne v strede ulice, popisným číslom som si už nebola tak istá ako pred dvoma hodinami. Trúbka som. Mala som si ho zapísať na papierik ako kedysi. Nedošlo mi to.

Vraciam sa domov v novom duševnom stave. Budem si musieť zvyknúť. Nie je to zrejme normálne, ale pripadá mi, že sa vo vlaku nudím. Zahrám sa hru, ktorú som realizovala cestou do školy v čase, keď som si nedovolila nepočúvať názvy zastávok. (Stratiť sa vo Frankfurte mi nepripadalo vtipné.) Začala som sa len tak usmievať. Vedome. Funguje to. Ľudia úsmev cítia. Zdvihnú zrak od mobilu, usmejú sa tiež a zase sa tej krabičke venujú ďalej. Škoda. Radšej sa dnes kecá virtuálne ako naživo. Prestáva sa mi to precitnutie páčiť. Mohla som si aspoň kúpiť tlač. Neskoro. Obzerala som si ľudí. Len tak. Z dlhej chvíle. Napríklad, aké majú telefóny. Či sú jablkári alebo zelení. Vedľa mňa v rovnakom smere jazdy sedela sympatická mladá žena. Nahliadla som, čo má za mobil. Pekný bol, strieborný, s veľkým displejom. Na ňom svietilo: Zoznam.sk. Slovenka moja pekná. Začala som sa chichúňať. Nepočula ma. Mala zapchaté uši a aj myseľ. Browsovala. Vévévé Ako schudnúť z brucha. Zázvor: zázrak na rýchly metabolizmus. Zelený čaj zaručuje štíhly pás. A iné podobné srandy. Manžel mi povedal, že som do nej mala drgnúť a povedať jej, že najviac pomáha cvičenie.
Po príchode domov som napísala šéfke rodičovskej rady mail, že som mimo info. Ak čokoľvek potrebujú alebo sa mám do niečoho nového zapojiť, nech mi napíšu mail. Odpoveď som nedostala. Nevadí. Spávam ľahšie. 

Víkend u nás strávili priatelia. Radi sa stretávame pri dobrom jedle a výbornom víne. Naše rozhovory trvajú nekonečné hodiny. Bola som pochopiteľne bez mobilu jediná. Niečo mi to pripomenulo. Ako keď prídete na rozbehnutú oslavu a ste jediný človek, ktorý nepije. Sme na mobily  napojení neviditeľnou pupočnou šnúrou.  Viete, ako často do neho nazrieme? Vypnite ten svoj, odložte ho na pár dní kdesi do spodného šuflíka a uvidíte, čo ste doteraz nevideli. Nemáme právo hnevať sa na naše "zblbnuté" deti. Robíme to všetci. A vždy. Aj ja (ak ho mám), môj brat, švagor, strýko, neter, synovec, bratranec, kamoši, známi, známi známych, deti známych a ešte vraj aj tí utečenci. Nedá sa to zastaviť a som si toho zdrvujúco vedomá. Zdravo to síce nepôsobí, ale bez mobilov si pripadáme  nejakí nekompletní. Sme čudní ľudia v čudnej dobe. 

Počas posledných dní sa mi začali diať nezvyčajné veci. Napríklad, častejšie mi zvoní pevná linka. Pýtajú sa, či žijem, že nečítam a neodpovedám. Vždy trvá hovor slušnú chvíľu a nasleduje stretnutie. Osobné. V reálnom spoločnom časopriestore. Alebo som si začala lepšie organizovať čas a robiť veci sústredene. Tých pár dní som sa správala celkovo inak. Mimo bytu nefotím každú blbosť mobilom, nepozerám poštu xkrát denne, nezapájam sa do "chats" v ich reálnom čase, výrazne menej surfujem. Deti počúvam stereo a vidím perfiférne. Vonku sa s nimi vôbec neponáhľam a  v lesoch netuším, koľko je hodín. Orientujeme sa podľa slnka a chuti. Je to nový pocit. Zajtra mám tú čertovsky návykovú krabičku opäť pri sebe. Byť bez nej však bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Prvých pár dní som prekonávala abstinenčné príznaky, to priznávam.  Napokon to nebolo vôbec zlé. Rozhodla som sa urobiť si raz v týždni mobilný pôstny deň. Zrejme v sobotu, nech sa človek nevyhovára na pracovný týždeň. Stoja mi za to. Deti, ľudia, priatelia, príroda, vtáky, domy, kvety, stromy, okamihy, vety...  Držím si palce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?