O tom, že všetky začiatky sú ťažké

Autor: Zuzana Herich | 6.10.2014 o 17:09 | Karma článku: 11,75 | Prečítané:  2072x

Keď sa narodí dieťa, bojuje ako lev. Potrebuje veľa času, kým sa z jeho neistých krokov plných pádov a modrín stane istý beh. Kým sa z pár slabík či slov, nie zriedka sprevádzaných plačom a frustráciou, čo sa tvári ako vzdor, stanú zmysluplné vety a neskôr vyznania. Ľudský život je plný začiatkov. Krásne na tom je to, že na konci tých začiatkov nám to vždy dôjde. Že najväčšiu hodnotu má práve to, čo stojí drinu. Tie víťazstvá majú potom celkom iný rozmer. Sú sladšie ako med, opojnejšie ako to najlepšie víno a v našom vnútri to zakaždým niečo zanechá. Ten nekúpiteľný pocit, že to stálo za to.

Keď sa mi narodil Filip, Miško nemal ešte dva roky. Prešlo pár mesiacov a padlo rozhodnutie o presune do Nemecka. Samotná príprava na odchod trvala približne pol roka. Sodoma Gomora. Postupné balenie a kopenie kartónových krabíc úplne všade po aj tak tesnom byte popri dvoch pobehujúcich deťoch, odstrihujúca bujná byrokracia vlastnej rodinnej existencie na Slovensku a organizácia sťahovania. V deň odchodu nemal Filip ani rok. Auto bolo spolu so sťahovákom určené na veci, cestovali sme vlakom. V noci a trochu cez deň. Nespala som nič. Pozerala som s okna na utekajúce svetlá a nechápala, že sa to podarilo. Bolo mi zvláštne. Mala som akýsi čiastočný pocit výhry. Ale pocit neistoty bol obrovský. Netušila som, ako to všetko dopadne. Zostávalo jediné. Dúfať. Manžel začal pracovať v Nemecku prakticky hneď a ja som mala chvíle, keď som si myslela, že to nedám. Z každej strany ako lavína jazyk, ktorému som nerozumela, do toho papiere, zmluvy, poistenia a pokusy o postupné nastavenie režimu detí. Ach áno. Deti... Keď sa dnes obzriem späť, uvedomím si, že boli silnejšie ako ja. Môj vlastný režim bol viac zúfalý ako usporiadaný. Cez deň som ich musela mať v kuse na očiach. Nosila som ich občas bezradná všade so sebou ako mačiatka a boli to skutočné výzvy. Hľadali sme obchody a keď sme ich postupne našli, vkladali sme do košíka tovar podľa obalov. Niekedy s úspechom, niekedy totálne mimo. Nákupy trvali celú večnosť. S pochybnosťami som s nimi skúšala prvé prechádzky, postupne sme spoznávali prvé lesíky v okolí. Ešte neboli v kolektíve a o nemeckých kamošoch nemohlo byť ani reči. Nemecky vedeli veľmi málo, ja ani toľko. Angličtina bola síce obrovská pomoc, no na druhej strane pasca. Fungovali sme v uzavretej bubline ako traja malí plavci proti prúdu. Ale smiali sa. Boli otvorenejší novej situácii a smelší ako ja. Neriešili svet mojou optikou. Chválabohu za tento detský princíp. K sporáku som sa dostávala vždy večer, keď zaspali. Až v ich horizontálnej polohe som riešila poriadok a domácnosť. Všetko bolo tak trochu, na hrane. Mávala som aj stavy, keď som slzila do vankúša a nenávidela každé ráno. Zase nemilosrdne do boja. Nebolo s kým pokecať, koho pozvať na návštevu, pred kým si ponadávať. Medzi seba a nemčinu som postavila akúsi nezmyselnú protestnú bariéru. Visela som na telefóne v rámci predplateného paušálu na Slovensko a naivne si myslela, že je to okej. Nebolo. Ale musela som si tým prejsť sama, aby som pochopila.

Prešlo dva a pol roka. Je to iné. Veľmi iné. Varím za denného svetla. Chlapci sú starší, rozumnejší a samostatnejší. Vystrájajú, hrajú sa spolu, čítajú si knižky a z ich filozofie pred spaním sa za dverami rehocem. Sú parťáci a zdá sa, že za vodou. Dni sú kľudné a stres sa zmenil na rutinu v pohodovom tóne. Na Slovensko volám raz za pár dní, občas sa mi musí mama pripomenúť esemeskou. Deti plynulo rozprávajú oboma jazykmi. Chodíme na športový krúžok a obľúbili sme si plávanie. Máme pár dobrých nemeckých priateľov a celkom slušnú kôpku nemeckých známych. V škôlke sme skalní, chalani majú triedu hneď vedľa seba a moja mládež je absolútne spokojná. Ovládame miestne zvyky a tradície jednotlivých ročných období. Sme na nich pripravení a vieme sa tešiť namiesto obáv, čo zase nového. Nákupy robievam bleskovo. Keď si chcem vybrať dokonalejšie, riešim to cez kontá na nete a bez obáv. Prečítam si referencie bez slovníka, urobím si platby a v prípade potreby vyriešim reklamáciu. Telefonicky vybavím bežné záležitosti bez potu na čele. Na ľudí, čo sa mi vonku prihovoria, už nepozerám ako teliatko na vráta. Možno sa to zdajú malé výhry, no pre mňa majú cenu zlata. Lebo iba vtedy, keď sú vydreté, si človek uvedomí, že nemusia byť samozrejmosťou. Mozaika sa skladá kúsok po kúsku a začína sa pomaly črtať obraz. Cítim sa výborne. Zvykla som si. Na jazyk, na ľudí, na tento život.

Ešte je síce veľa práce, ale je to celkom o inom. O pár týždňov idem do školy. Gramatika je vážna vec a nechcem sa v práci hanbiť ako pes. Lenže to už nie je tak celkom začiatok. Naskočila som na vlak a veziem sa. Už z čias, keď som ním cestovala na intrák viem, že sa v ňom perfektne číta a študuje. Nemusím len tak čumieť z okna.

Všetky začiatky sú ťažké a je úplne jedno, o čo ide. Zvádzať boj so sebou samým nie je jednoduché a pozná to každý. Každý vie, aké to je byť v novej situácii, prijať ju ako súpera a bojovať s ňou zubami nechtami. „Čo človeka nezabije, to ho posilní“ dokonale funguje. A pomáha.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?