Učiť deti čítať? Alebo s tým počkať na školu?

Autor: Zuzana Herich | 29.9.2014 o 12:54 | Karma článku: 11,16 | Prečítané:  10993x

Nemyslím tým vziať trstenicu, posadiť si škôlkara s rukami za chrbát pred detskú tabuľu zo série švédskeho nábytku a napriek jeho slzám ako hrachy sa tvrdohlavo hrať na matkoučiteľku formou drezúry. Ale v prípade, ak ide o stret dvoch svetov. Záujmu a otázok na strane jednej a zdroja spoľahlivých informácií na strane druhej. Dieťa a mama.

Počula som od niektorých rodičov skúsenosti, že ich dieťa sa naučilo čítať samé už pred školou. Hm, celkom samé asi nie... Niekto mu musel objasniť, ktorý znak je aké písmeno a ich vzájomné súvislosti. Či to už bol starší súrodenec, alebo rodič, každopádne niekto určite áno. Lebo ako platí všeobecne, nikto učený z neba nespadol.

Rovnako často počúvam názor, že to nie je správne. V škole sa vraj bude takýto malý jedinec nudiť, vyrušovať a plodí to iba problémy. V Nemecku sa v prvom ročníku učia deti čítať a píšu celý prvý rok iba tlačenými písmenami. Normálne. Do písaniek. Regulérna písaná podoba abecedy sa vyučuje a praktizuje až v druhom ročníku základnej školy. Teorteticky by to mohlo znamenať, že dieťa znalé čítania, má prakticky „vystarané“ celý prvý ročník.

Učiť teda dieťa čítať alebo nie? Čo ak sa párkrát opýta na kapitálky a poskladá sa to v tej malej hlave tak, že si o pár dní sám prečíta prvé slová? Automaticky nasleduje krok dva. Začne vyzvedať, ktoré je ktoré v knižke, na mape na stene v detskej, na obaloch vecí, v detských časopisoch. Tie malé písmenká. Lebo svoju podobu menia, napriek tomu ich mama prečítať vie. Tak ako to je?

Nechcem tlačiť na pílu, ale ani brzdiť. Sama neviem, čo je správne. Lebo nielen každé dieťa je iné, ale aj každý pedagóg, každý školský systém, každý rodič... Odvážila som sa teda formou hry. Všetky putovali na stenu. Majú ich na očiach. Iba tak. V pozadí. Nenútene. Ak sa opýta, odpoviem. Niekedy má chuť a hráme abecedné hádanky. Mám napísať na tabuľu nejaké malé tlačené alebo písané a on hľadá, ktoré to je. Keďže sú usporiadané, vie ich ľahko priradiť. Sú aj dni, keď to vôbec neregistrujeme. Hráme sa na vojakov, skladáme puzzle, bojujeme proti sebe s kockou a figúrkami s „človekom, čo sa nemá hnevať“ alebo jednoducho brázdime lesy a testujeme preliezky.

Neviem,čo z toho nakoniec bude, ale som celkom zvedavá. Do nástupu do školy zostávajú dva roky. Ešte je čas na hranie. Tak sa hráme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prišli sme o tretinu sestier a nové neprichádzajú

Aby sme mali viac sestier, treba im zvýšiť platy, rozšíriť kompetencie a umožniť im pracovať aj na skrátený úväzok, tvrdia experti.

KOMENTÁRE

Táto krajina nie je pre chorých

Hádzať vinu na personál je často hľadaním nesprávneho vinníka.

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.


Už ste čítali?