Obzvlášť my, „požehnané“ v domácnosti medzi troma chlapmi. Play Station som istú dobu intenzívne nenávidela. Principiálne. Lebo je to podľa mňa somarina a strata času a škodí to očiam a kreativite a tak ďalej a tak ďalej. So mnou je to komplikované (som žena, čo už). Keď mi akože ide, je zo mňa verbálny Kalašnikov. Vždy po zapnutí tohto pekelného stroja som protestne odchádzala do inej izby. Zúriť. Že som v menšine a nič neprehlasujem v pomere traja k jednej. Potom som dostala skvelý nápad a bola som si istá, že sa obhájim. S nadšením som si sadla k netbooku a odhodlane vyťukala medzinárodný gúgl s fokusom na štúdie, prieskumy a kadejaké iné súvislosti.
Dozvedela som sa zaujímavé veci. Napríklad to, že je u chlapcov normálne, že sa hrajú so zbraňami. Že je v poriadku, že neobsedia a stále niečo riešia. Že sa spolu tlčú ako žito a keď idem zakročiť, chichocú sa. Že je pre nich problém kráčať na ulici popri mame, lebo ich to ťahá utekať. Pravdy holé ako Lady Godiva. Pobavilo. Ale aj to, že interaktívne hry sú vraj v pohode a vývoj dieťaťa dokázateľne nepoškodzujú. Za dvoch podmienok. Hry musia byť primerané veku. Krváky, pri ktorých zalieva červená farba pomaly aj stenu pod telkou, strieľačky do ľudí, narastajúci počet bodov v priamej úmere s počtom zrazených chodcov na chodníkoch...to nech si nechajú dospelí pre uspokojenie kadejakých potrieb mimo štandard. Druhou podmienkou je obmedzenie času. Bez kompromisu.
Spľasla som ako žuvačková bublina. Cez deň v škôlke rôzne aktivity bez elektroniky vrátane telesnej a pohybu vonku s kamarátmi. Rovno po nej každý deň do lesa alebo na ihrisko na dve, tri hodinky podľa počasia. Večer knižky a spoločné rozhovory pred spaním. A každý piatok a sobotu podvečer mám presne vyhradený čas IBA pre seba. Tomuto hovorím pozitívna rezignácia. Paráda. Vezmem si knihu, ľahnem do detskej, alebo do vane plnej voňavej peny. . Ani vzdialený zvuk autíčok, lietadiel či olympionikov mi už nevadí. Kniha ma aj tak vtiahne do deja a nič iné ma nezaujíma.