Človečina

Autor: Zuzana Herich | 4.9.2014 o 9:39 | (upravené 4.9.2014 o 15:27) Karma článku: 12,02 | Prečítané:  1555x

Toto leto bolo s deťmi na Slovensku dlhé. Okolnosti, kongres, babky a dedkovia. Výletov slušný balík a pekne poctivo od Domaše, cez Tatry, skvelých priateľov, až po rozvetvenú rodinu. Harddisk plný fotiek, vzácne stretnutia a dobré vínko. Verbálny kapitál natívneho charakteru s pevnou pôdou pod nohami. Takmer perfektné.

Návrat do Nemecka mal byť nový, a už seriózny štart. Po krátkom neškodnom šoku detí zo znovuzavádzania pravidelného denného režimu, (tento stav po prázdninách pozná dôverne každý rodič), bolo v pláne intenzívne hľadanie práce sprevádzané fokusom na nemčinu. V praxi to pre mňa znamená jediné, a síce, prehrievanie všetkých mozgových závitov pri akomkoľvek vyprodukovanom prejave. Nie len tak, ako toť na východe. Ale každá veta pekne, pomaly, premyslene a ešte pár rokov nedokonalo. Nevadí. Learning by doing je overené a funguje. Len to sebavedomie ešte váha, čerta mu naháňam. Ešte stále trvá frustračný preplesk za biele škvrny namiesto výrazu, ktorý by som v danom momente potrebovala. Tak trochu sa mi do toho boja nechcelo... Človek je od prírody tvor lenivý a nie zriedka mu vyhovujú vyšľapané a jednoduché cestičky. Ale čo už. Nejde o holý život a zatiaľ som sa s výrazným neporozumením nestretla. Vlastne, presne o tom som chcela...

Pri našom dome sídlia dve firmy. Odťahová služba a autoservis. Keď som v pondelok s chlapcami vyšla von na ulicu (vždy je ich aj intenzívne počuť), zamestnanci už zarezávali ako mravce v mravenisku. Ono to ani nie sú zamestnanci. Sú to priatelia, dobrí známi, vídame sa každý deň. Pomohli mi už viackrát bez váhania, ja im bez váhania pečiem domáce koláče. Čo je však najlepšie, usmievajú sa. Vždy. Nepreháňam. Pri pozdravení, pri rozhovoroch, pri odchode domov. Zdržali sme sa chvíľu, kým sme si povedali dojmy z dovolenky. Majiteľ odťahovky sa stratil v kancelárii a prišiel ukázať sladkosti, ktoré pre deti pripravil, kým tu neboli. Že na nich počkajú po škôlke. Vyrazila som teda s deťmi smer cieľ a bolo mi fajn. Usmievala som sa. Automaticky.

Dva domy pred škôlkou býva jeden starší manželský pár, ktorý má dvoch psov a často malú vnučku pri sebe. Máme zvláštny milý vzťah. Nikdy sme sa v súkromí nestretli, ale vždy, keď ideme okolo, prídu k bráničke a prehodíme pár slov. Aj v to prvé „podovolenkové“ ráno. Príjemne a zase, s úsmevom, nás pozdravili, privítali späť a či sme sa mali fajn.

Nebola som si istá, čo deti v škôlke. Nechcelo sa im. Chápem. Ani mne by sa nechcelo. Keď však zbadali jej najbližší pavilón, utiekli mi dopredu. No samozrejme. Veď je to tá škôlka, ktorú už dva roky dôverne poznajú. Kamaráti z triedy sa Miškovi rozbehli naproti a jeho vychovávateľky ma priateľsky objali. Najprv jedna, potom druhá. Zostala som tak prekvapená, až mi tá nemčina pri rozhovore o uplynulých týždňoch celkom šla. Miško sa mi v okamihu stratil v detskom dave a bolo vybavené. Filip začínal odznova v novej triede. Koniec jaslí, je škôlkar. Máme šťastie. Jeho obľúbenú vychovávateľku preradili po prázdninách z jaslí presne k jeho škôlkarskej skupine. Usmieva sa. Perfektné. Jeho obľúbenkyňa si k nemu čupla a vidieť Filipovu reakciu bolo pohladením mojej rodičovskej duše. Pozvala nás k nim domov na návštevu. Budú sa tešiť a pomôže to v nemčine. Má tiež dve deti a tiež chodia do tej istej škôlky. Niet o čom. Odvtedy prešiel týždeň a deti s obráteným U na perách fňukajú, keď pre nich popoludní prídem. Že ešte chcú zostať.

Zo škôlky letím priamo na nákup. (Chlapský) hlad je veľký nepriateľ a po týždňoch doma chladnička prázdna. V nedeľu sú všetky obchody v Nemecku zatvorené. Stojím pri pulte, rozmýšľam nad jogurtami, keď popri mne prechádza známy predavač tlačiac vozík s novým tovarom. Už sme späť? Boli sme mimo Nemecko? Takže zase trošku konverzačnej praxe. Prichádzam k pokladni. Aj tvár tejto mladej pani mi je dôverne známa. Že nás dlho nevidela. Ako sa majú deti, či sú v škôlke a či sa tešili, že zase uvidia kamarátov. Beriem blok z pokladne, prajem schonen Tag a cítim sa úžasne.

Hneď prvý týždeň návratu máme vo štvrtok návštevu. Tak vezmeme uja Števa na dokonalú domácu zmrzlinu. Máme to po ceste zo škôlky. Pred odchodom na Slovensko sme sa tam zastavili takmer každý slnečný deň. Fabio je dokonalý taliansky zmrzlinár. Obsluhuje s precízne upravenou zásterou pri stoloch v jeho cukrárni, rozpráva po nemecky s pôsobivým južanským prízvukom a vie svoj biznis robiť dokonale. Kto tam zájde raz, vráti sa. Keď nás zbadali, Fabio nepopiera svoj temperament a z diaľky kričí: „Bella signora! Mischko! Filip! Endlich seid ihr zur ück!“ To už prešli tri mesiace? Zdá sa mi to ako včera, čo ste odišli! Ako bolo? Akú si dnes dáte? A akú si dá papá? Či to nie je papá? Eej, das ist aber egal! Pobavili sme sa, zasmiali a osladili si život. Cestou domov sa Števo rehoce. Vraj ho úplne dostal. A nemyslí tým zmrzlinu. Že mu tento výraz tvárí, čo tu za dva dni intenzívne vníma, bude v Prahe chýbať. Že si to asi ani neuvedomujem, ako veľmi je to príjemné.

Ale čoby nie. Jasné, že áno. Je to vzácne a krásne nákazlivé. Tá človečina.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?