Považujem sa za liberálneho človeka a vyhovuje mi slobodná voľba spôsobu a miesta života. Názory na vtedy a dnes sa rôznia, za jedným si však stojím. Je dobré cestovať a vidieť, ako to vyzerá, keď sa chce. Nie, keď sa ústami (politicky a možno aj obyčajne) melie.
Chcela som stráviť pár dní s deťmi pri vode. Voľba padla na Zempínsku šíravu. Je to blízko, je teplo, kúpať sa v nej vraj nie je zdraviu škodlivé (prelúskala som rozbory ÚVZ), tak čo budem vymýšľať. Som za prírodné vody a ide len o tri dni. Okrem toho ma k šírave viaže abnormálne silný citový vzťah. Leto za oných čias k nej patrilo automaticky. Nebolo kde postaviť stan, ustriehnuť hlavu svojho dieťaťa nad vodou bolo kvôli húfom kúpajúcich sa umenie, stánky praskali vo švíkoch. Nikto sa nesťažoval, všetci pôsobili šťastne a keď sa pýtam staršej generácie, iba ťažko povzdychnú. No... Bolo ako bolo, ale bol biznis, bola to davová psychóza a fungovalo to.
Keďže som tam roky nebola a kadečo človek na Slovensku od známych zachytil, tušila som malý prieser. Ale že bude až tak fatálny, že mi vezme zvyšok ilúzií, som nečakala. Ja viem, som si vedomá, čítala som...o trestuhodnom zmiznutí akýchsi škandinávskych fondov za účelom jej prečistenia, (či obnovy, či o čo vlastne šlo … to je úplne jedno, lebo sa to aj tak nekonalo a fičia tam nejaké ťahanice), o čachmarení s pozemkami, o žalostnej až provokatívnej nespolupráci relevantných obcí, o najobľúbenejšej formulke, že nie sú peniaze, že sa nedá. Bla bla bla.
Prvá facka ma prebrala pri hľadaní ubytovania. Z deviatich oslovených zariadení sa k mojej prosbe o informácie profesionálne postavili tri. Jeden síce drahý, ale špičkový hotel (so zrejme skvelo vyškoleným personálnom), recepčná jedného a majiteľ druhého penziónu . Nechcela som nič extra. Iba spätnú väzbu priamo pri telefonickom rozhovore, milé odpovede na úplne bežné klientské otázky a ochotu predať práve ten svoj produkt. Ďalší oslovení vôbec nevedeli o stave svojich rezervácií a ohurovali ma návrhmi, že mám zavolať zajtra, alebo radšej až pozajtra. Iný ma požiadal, aby som mu poslala to isté, čo som vyslovila, v esemeske a on mi potom odpovie. Onajkvejší bol ten, čo vystupuje ako sprostredkovateľ, pričom každý z apartmánov patrí ďalším súkromným osobám a musí sa informovať, lebo nie je informovaný. Hotovo.
Dnes som šla radšej pár dní pred nástupom na tento dovolenkový zážitok na miesto činu „opáčiť“si vybraný objekt. Lebo stalo sa mi minulý rok, že som prišla s deťmi do chaty vybratej cez internet a neverila som vlastným očiam. Na internete boli fotky krásnej dreveničky, v skutočnosti absolútne iný, špinavý a dolámaný nabytok, na záclonách diery, toaleta so stopami zvyškov z užívania, vo svietidlách na stenách tony vyschnutého hmyzu, v kuchyni centimeter plesne pozdĺž pracovnej dosky a čudovala som sa, že z mikrovlnky nevybehli hlodavce... Zdvihol sa mi žalúdok a krvný tlak. Na obranu, (či čo to vlastne je), musím dodať, že majiteľ po mojom vytočenom výstupe nechcel ani cent a bez ospravedlnenia si prevzal kľúče späť. Vraj nemá problém so stornom. Akurát, že som musela s troj a dvojročným dieťaťom hľadať náhradné riešenie.
Tentokrát to s bungalovom vyšlo. Je skvelý. Ako na nete. Rozprávala som sa ľuďmi, ktorí tam práve dovolenkujú, sršia nadšením. Všetko je super. Ale.
Šírava je, žiaľ, hanbou slovače. Teda aj mňa. Na dvoch rozľahlých plážach som našla tri rodinky. Všetko žerie čas a totálna hniloba prístupu. Budovy sa rozpadávajú, smutné zašedlé výklady vyvolávajú depresívne stavy, pár zabudnutých bufetov zíva prázdnotou. Z lodenice zostali žalostné trosky. Na amfiteáter so radšej ani nezašla. Úplne mi stačilo, čo som videla dole. Ak by som niekedy chcela spáchať samovraždu, pripadá mi to ako vskutku vhodné miesto. Plné melancholických spomienok a tvrdých podpásoviek dneška.
Nemôžem byť neférová. Z Liptova a z Domaše si z tejto dovolenky nesiem pozitívne pocity. Lenže pár lastovičiek leto nerobí. Prečo je to tak? Prečo nás nemrzí, že máme úžasný potenciál a necháme ho takto trestuhodne udupať? Prečo sa nevieme predať? Prečo je všetok ten úpadok tolerovaný a nič sa nedeje? Ešteže to deťom nevadí a ich nadšenie z vĺn vody je úprimné a nechcú z nej vyliezť... Niekedy však mávam pocit, že to už lepšie nebude. Lebo všetko začína a končí ľuďmi. Aj tie prekliate (večne stratené) peniaze....
