O tom, ako sme boli na cintoríne

Autor: Zuzana Herich | 15.7.2014 o 9:06 | (upravené 15.7.2014 o 9:13) Karma článku: 13,81 | Prečítané:  4023x

Čo s bocianmi a deťmi? A čo so smrťou? Kedy o tom s nimi začať otvorene debatovať? Ako to vezmú? Nepošliapem im ilúzie? Či ich pripraviť na realitu čo najskôr? Mohla som si ušetriť čas. Miško bude mať vo štvrtok päť rokov. Dnes je mi jasné, že mu je jasné. Skoro? Neviem. Neriešim. Vnímam ho ako osobnosť. Malého veľkého človeka so svojimi názormi pri uvedomení si, že otázku prečo nahrádza výzvou na rozhovor, čo si o tom myslím ja.

Boli sme na prechádzke. Po mestečku, kde som vyrastala od narodenia. Uvidel cintorín. Prosil ma, že sa chce iba pozrieť. Na krátku chvíľku som váhala, či je to dobrý nápad. Nástojil. Kľudne, v pohode, chcel by to vidieť. Tak fajn. Zostal mi kúsok pešej cesty na predprípravu.

Skúšala som opatrne.

„Vieš, čo je na cintoríne?“

„Áno mamka. Hroby. Tam sú ľudia, čo už zomreli.“

„Presne tak. Na cintoríne musíme rozprávať ticho. Je to prejav úcty.“

„Mamka, ja viem kedy ľudia umierajú. Keď sú starí. Alebo sa niekedy stane, že zomrú v aute alebo na motorke. Alebo keď je niekto veľmi chorý, tak sa lekári dohodnú, že ho dajú do hrobu, lebo už mu nevedia pomôcť. Tak vtedy zomrie.“

„No, v prvých dvoch prípadoch máš pravdu. V tom treťom áno aj nie. Lekári sa nedohadujú, že niekoho vložia do hrobu. Chorí ľudia umierajú preto, že im už nie je možné pomôcť. Najprv človek zomrie a až tak ho pochovajú.“

„Mamka, každý zomrie, však?“

„Áno Miško. Každý raz zomrie. Smrť k životu patrí. Je to večné. Narodíme sa, zostarneme a zomrieme. Takto to má byť.“

Vchádzame na cintorín. Prvý hrob zanedbaný, vrchný panel posunutý a vytvorená škára približne desať centimetrov. Miško okamžite odbehne a nazerá do vnútra. Vlasy sa mi zježili, upozorním ho, že sa to nerobí.

„Iba som chcel vidieť, čo je dnu. Iba hlina. Ten zomretý leží pod ňou.“

„Áno. Hrob sa zasypáva hlinou.“

Chodí pekne po chodníku, je ticho a na najbližšom hrobe postaví zhodenú vázu a upravuje kvetiny. Pýta sa, kto tu zomrel.

„Prečítaj si.“

Číta celé meno. Pýta sa, či bol starý. Že čítať vie, ale tým číslam nerozumie. Odpovedám. Ten pán  už bol starý.

Prechádzame ticho ďalej. Uvidí pár fotiek a na niektorých aj mladých ľudí.

„Niekedy umierajú aj deti, mamka?“

„Áno. Je to žiaľ tak. Občas sa dejú veľmi smutné veci.“

Kráčame. Prechádzame okolo kolosálneho dvojhrobu s majestátnym náhrobkom. V strede náhrobku vystupuje z kameňa plastika tváre Ježiša.

„Aha mamka. Tu zomrela táto teta a takto vyzerala.“

A je to tu...V sekunde mám emočnú explóziu a neviem, ako sa tváriť. V momente, keď sa bije krása detského vnímania s nutnosťou vysvetliť. Nadýchnem sa a hovorím, že je to Ježiš. Je to symbol viery a pomáha ľuďom prekonávať najťažšie chvíle.

„Dobre. Takže tu je pochovaný Ježiš. Tu leží.“

„Nie. Tu sú pochovaní ľudia, ktorí v Ježiša verili. Ježiš zomrel na kríži ďaleko odtiaľto a raz Ti o to porozprávam.“

„Dobre. Tak poďme na ihrisko.“ ;

Odchádzam z cintorína so zvlášnym pocitom. Zase ho o niečo viac poznám, aj keď je od narodenia môj vlastný. Nebál sa. Pôsobil prirodzene ako po nespočetných uplynulých rozhovoroch o oveľa príjemnejších veciach. Neviem, či to bolo správne a asi to ani vedieť nechcem. Lebo máme špecifický vzťah. Ten, čo sa tvári ako nemenné klišé, ale nie je. Každé dieťa a každá mama sú jedineční. A pri tom rovnakí v tom, že je to fascinujúce. Stačí otvoriť myseľ a srdce. Musí to ísť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?