Tak hovor a preháňaj...

Autor: Zuzana Herich | 2.7.2014 o 20:01 | (upravené 2.7.2014 o 20:11) Karma článku: 12,62 | Prečítané:  6272x

Na skúsenosti so životom v zahraničí nejestvuje šablóna. I keď, nájdu sa aj takí, ktorí sú o tom presvedčení. Dôvody na odchod z domoviny sú veľmi individuálne, čomu zodpovedá aj samotný priebeh procesu integrácie. Posledné týždne sa na mojej dovolenke na Slovensku táto téma pitvala doslova pod mikroskopom. Tak aké to je? Ako život. Zaujímavé, občas frustrujúce, no poučné...

Najdôležitejší je štartovací status „emigranta“ a zámer, s akým človek vycestuje. Je možné ich rozdeliť ich do troch kategórií. Prvá skupina sú mladí ľudia po ukončení školy. Bez záväzkov, bez rodiny, nie výnimočne s dostatkom (alebo prebytkom) energie. Logicky by to mali zvládať najlepšie. Samozrejme za predpokladu, že sa neuzavrú do komunity ďalších prisťahovalcov z východu typu Anglicko – Slováci, Írsko – Poliaci a podobné, pre integráciu do miestneho života, fatálne kombinácie. Táto preferencia je spravidla chyba a slušný progres v jazykovej zdatnosti tak zostáva iba zbožným prianím. Mládež má po ukončení pracovného dňa na sebarealizáciu plné pole pôsobnosti. Cez výsostne kamarátske susedské vzťahy, diskotéky, reštiky, bary, šport, kiná...jednoducho cez všetko, čo k životu bez záväzkov automaticky patrí.

Druhá skupina sú zarábajúci. Spravidla ide o otca rodiny, ktorý potrebuje uživiť hladné a ekonomicky náročné krky za slušný peniaz. Jeho život je často obmedzený na miesto výkonu práce a ubytovňu. Nie zriedka aj v soboty. Ako u nás kedysi, lenže v kapitalistickej podobe. Na prežitie stačí jednoduchá strava a sem tam lacnejší drink s kolegami, pretože fokus je inde. Na rodinu. Zámer – prežiť, zarobiť, posunúť. (Nie zriedka sú v tejto pozícii mamy detí, najčastejšie ako opatrovateľky. To je už ozaj extra silné espresso a majú všetok môj obdiv.)

Tretia skupina ľudí je špecifická. Keď sa človek rozhodne vycestovať s celou rodinou, je to iné. Nie horšie, ani lepšie, ale iné. Špecifické. Obzvlášť, ak v domácej krajine odžil  pekných pár rokov a sociálna sieť bola hustá ako trubicovitá pavučina od pavúkov druhu Mygalomorphae . Začína sa odznova. Od nuly. Zariaďovaním bytu, prihlásením detí do škôlok a škôl, hľadanie si zamestnania a postupného zisťovania, o čom ten život v novej krajine vlastne je. Ostro sa sleduje viacero línii naraz a všetky v rovnakej intenzite. Od adaptácie detí, ich pocity, správanie, spätné väzby, kolektív, cez nových kolegov a pracovné návyky, až po usporiadanie vlastného ja. Čo je asi to najdôležitejšie. Pretože nielen majetok, ale aj pohoda či nepohoda sa dedí.

V rodine je stále čo riešiť bez ohľadu na krajinu. Sú to povinnosti, zmluvy, účty, voľný čas, vzdelávanie a milión drobností, ktoré dôverne poznáme. Výraznejší odtieň získava celý tento balík, ak je cudzí jazyk naozaj cudzí, ako sa to prihodilo mne. Nezabudnem, ako mi pripadala nemčina totálne nezrozumiteľná. Pozerala som na pery hovoriacich ľudí a zdalo sa mi, že som v mylnom časopriestore. Nechytala som sa. Ale vôbec. Rýchlosť reči a miestny prízvuk mi zabíjali do rakvy sebavedomia posledné klince. Bola som na čele bojového frontu. Oblieval ma pot, keď mi učiteľky v škôlke v začiatkoch rozprávali o dňoch môjho syna, no ja som....nerozumela. Usmievala som sa ako Alica v ríši divov a v duši hotové harakiri. Doma som referovala podľa výrazu tváre. Ak bol pokojný a milý, asi to bola pohodka a ak sa tvárili vážne, asi ma čakal problém. Lahôdkou boli rôzne zmluvy na energie, telekomunikačné záležitosti a ďalšia širokospektrálna agenda týkajúca sa auta, právnych, zdravotných či iných poistení. Sedela som po nociach so slovníkom v krajnom zúfalstve a netušila, čo je zo slova na pol riadku kmeň...

Neviem vôbec, ako tie dva roky prešli. Ale prinieslo to pár faktov. Obaja drobci rozumejú a rozprávajú nemecky. Ja chodím do škôlky konečne s úsmevom a v obchode pri pokladni sa opýtajú, ako sa máme. Posledný týždeň som sa dokonca posmiala s riaditeľom pri odhlasovaní detí. Rozumela som síce iba kontext, ale aj to je sakra lepšie ako bublinové nič. Po ulici a v parkoch vídam už známe tváre a po prázdninách začínam stretnutím u nových nemeckých priateľov. Priamo v rodine učiteľky môjho syna. Moja nemčina je stále mizerná. Celkom nechápem, ako môžem s niekým viesť dialóg, aj keď tak drzo robím. Buď som teda komická, alebo to ide samo....

Neviem si však pomôcť...Slovensko si stále vychutnávam inak. Ešte vždy som tu asi doma a viac sama sebou. Určite to chce ešte čas. Uvidíme o ďalší rok...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?