Na parkovisku som si skontrolovala čas z parkovacieho lístka a s limitom 30 minút sa smelo vybrala do budovy Mestského úradu. To musím dať s prehľadom. Celkom to vyšlo. Do auta som sadala so piatimi minútami časovej rezervy a pohla sa autom smerom k humanizovanej búdke za účelom zaplatenia parkovného pri odchode. Naštartovala som a vyrazila. Čo čert nechcel, myšičkou sa mi do cesty vtlačila perfect lady s fantastickým SUV nemeckej výroby a tak šla prvá. Neviem, či počítala, hľadala alebo razila nové mince, zobralo to však z mojej rezervy tri minúty. Ej, no … snáď to výjde. Zostali mi dve. Podala som ujovi lístok a presných 50 centov za 30 minút. Ujo sa usmial, čosi tam ťukal, priblížil zrak k monituru, pozdravil kamaráta cez druhé okienko a pohodlne sa oprel o operadlo. Pýtam sa ho, aký je problém. A on, že momentík. Začala som šípiť jemne nekalý zámer. Po chvíľke mlčania a krútenia sa na stoličke mi povedal: „Euro päťdesiat“. S úsmevom konštatujem: „Naozaj? A o koľko som to prešvihla?“ Popod fúz odpovedal: „ O devät sekúnd, desať sekúnd, jedenásť sekúnd...“ Usmiela som sa a hovorím: „Neuveriteľné, že?“ A ujec: „Stáva sa.“....
Keďže za mnou stáli ďalšie autá, zabudla som a potešila som sa, že je to len jednorázová záležitosť. Smer polícia. Časenky nevedú. Pekne do dlhého radu. Na stojáka. No čo už. Som na dovolenke, tak mám čas a nebudem hundrať. Prišla som na rad o niekoľko desiatok minút. Rozmýšľala som, prečo sa rad na druhej strane nehýbe ani toľko, keďže sa tam doklady iba vydávajú. Malo by to ísť asi rýchlejšie. Ale iba asi. Nie som si istá, takže nekritizujem. Slečna pri okienku bola skvelá ako všetky kontaktné osoby, s ktorými som komunikovala. Všetko šlo hladko a jej výkon bol profesionálny. Poslala ma do miestnosti na fotenie. Sadla som si pred objektív, urobila pár záberov, vzala mi odtlačky prstov a poprosila ma o chvíľku strpenia.
Predomnou ležala čierna snímacia tabuľka, na ktorú sa podpisuje. Bola však prekrytá bielym kúskom papiera. Všimla si, že na to hľadím a povedala mi, že sa tam o chvíľku podpíšem. Pýtam sa jej, prečo tam majú papierik. Vysvetlila mi, že istí občania chápu podpis vtedy, ak ho vidia na papieriku. Nie na čiernej doštičke. Na papieriku stálo vrávoravým, jemne vlnkovitým veľkým tlačeným písmom: HORVATH. Slečna si všimla moje zrakové skúmamie, zhlboka si vydýchla a povedala: „Keby ste vy vedeli, koľko sa tu natrápime. Preto to všetko toľko trvá. Vzadu mám aj pomocnú abecedu, aby sme to urýchlili.“ S úsmevom som sa mlčky podpísala, poďakovala sa a zapriala pekný deň. Sadám do auta a uvedomím si, že som po celý čas nechala úplne otvorené okno. Nič nezmizlo. Tak až také zlé to nie je a abeceda je fajn. Milujem tieto východoslovenské kopce a ľudí, čo tu žijú. Mám ich krv a dala som im bez posledných dvoch rokov celý život. Takže niet o čom...