Slovenská pohostinnosť je nám vlastná. Niet o čom. Keď som robievala oslavy alebo čakala návštevu ešte doma, makala som v kuchyni ako včielka medonosná. No a čo, že deťom šli práve zuby, alebo nemali najmenšiu chuť spolupracovať. Jednoducho je to tak správne, boli sme k tomu vedení a nediskutujeme. Neraz to bol slušný nervák a aj peňaženka si riadne zívla. Niežeby mi boli na obtiaž naše láskavé návštevy a priatelia, ohohooo, to nie. Veď ako mi stará mať vravievali, hosť do domu, Boh do domu. Ale Nemci na to idú úplne inak.
V prvom rade, návštevy sa ohlasujú vopred. Aj najbližšia rodina. Znie to čudne, ale ak mám hovoriť za seba, celý život nenávidím dve veci. Matematiku a nečakaných hostí. A je jedno, kto to bol. Som jednoducho taká a neviem s tým napriek snahe vôbec nič urobiť. (O to viac sa teším na tie ohlásené, naozaj! ) V Nemecku dostane každý pozvaný svoju „bojovú úlohu". Niekto donesie šalát, niekto mäso, niekto koláče, vínko, syrové špeciality a podobne, podľa dohodnutého menu. Alebo to všetko nakúpi a pripraví domáci a na konci oslavy sa vytiahne bloček (alebo viac bločkov) a hneď sa aj „kešuje". Príde Vám to čudné? Verte mi, tiež gúľali očami, keď som im vysvetlila náš prístup k relevantnej činnosti.
Ak má niekto narodeniny, gratuluje a slávi sa presne v daný deň. Blahoželať oneskorene alebo oslavu prekladať na piatok či víkend, ak vychádzajú „narodky" na pracovný deň, je neprípustné. Takže nezostáva nič iné, iba si to vychutnať aj s vedomím, že sa ráno vstáva do roboty. Narodeniny, ktoré sadnú na piatok alebo sobotu potešia dvojnásobne.
Meniny Nemci nepoznajú. V kalendári majú iba suché čísla a sem tam štátne sviatky. Za to majú fantastické akcie organizované samosprávou. Patria medzi nich aj úžasné sprievody veľmi podobné tým, ktoré sme my tak hrdo po prevrate zrušili. Aká veľká škoda....Stačilo tak málo a boli by sme svetoví....ale o tom nabudúce.